Vladimír Mišík a jeho Životní režim je skvelou kompiláciou kategórie deluxe

Vladimír Mišík je jedným zo symbolov poctivej českej rockovej pesničky, ktorá si vždy zakladala na dobrých textoch. Či už išlo o folkom „šmrcnuté“ balady, ktoré sú skvele zdokumentované na kompilácii Královský večer (2014) alebo aktuálnom Životní režim – Bigbít 1976 – 2010, mapujúcom tentoraz tie rýchlejšie skladby, pre ktoré sa vžil špecifický čisto český termín bigbít obsiahnutý v samotnom názve. Výnimočnými robia tieto dve kompilácie nielen skutočnosť, že ich zostavil interpret sám, ale predovšetkým ich forma knihy, v ktorej sú všetky texty, ich anglické preklady a taktiež aj kresby Mišíkovho stáleho spolupracovníka Karla Halouna. Okrem samotnej hudby, ktorá je dostupná aj vo všetkých možných digitálnych formátoch má tak majiteľ kompilácie(í) k dispozícii vituálne neprenosný hmotný bonus, ktorý počúvanie umocňuje.

Viac o samotnej kompilácii prezradil Vladimír Mišík v rozhovore pre vydavateľstvo Supraphon.

Pri kompiláciách je vždy najzaujímavejší kľúč, podľa ktorého sa skladby na ne vyberajú. Vám už navyše niekoľko výberov vyšlo. Podľa čoho ste vyberali tentoraz?

Pravda je, že Supraphon už všetko vydal (smiech). A vďakabohu za to! Je skvelé, že znovu vyšlo Kuře v hodinkách na „elpéčku“ alebo naozaj obsažné 4CD boxy Déja Vu 1976 – 1987 a 1989 – 1996. A pretože minule vyšli na výbere Královský večer balady, a tiež posledný radový album Ztracený podzim už je z roku 2010, teraz sme sa s editorom Supraphonu Karlom Denišom dohodli, že vyberieme tie „svižnejšie pecky“. Chvíľu to celé malo aj pracovný názov „Rock’n’Roll”, ale potom sme sa zhodli, že to je predsa len u nás vnímané iba ako jeden zo štýlov rocku, a pokorne sme sa vrátili k staročeskému pojmu „bigbít”.

Pieseň Životní režim, ktorej názov nakoniec pomenoval celú kolekciu, však nepatrí práve k tým najväčším hitom. Prečo práve ona?

Pretože som naopak uvažoval tak, že nejde o to, riadiť sa podľa „hitovosti“. Také kritérium ma nebaví. Naopak, zmysel mi dávalo to, že je v repertoári Etc… veľa zaujímavých skladieb, ktoré stojí za to pripomenúť. Teda nie tých, o ktorých platí, ako hovorieval Werich, „To je blbý, to se bude líbit”. Napokon, my sme sa v kapele nikdy nesnažili premýšľať o muzike týmto smerom. Ten výber je do značnej miery osobný, chcel som, aby tam boli aj skladby, ktoré mi konvenujú, trebárs dobrým textom, alebo svojou náladou, a pri tom spĺňajú tu prvotnú charakteristiku – teda, že sú svižné. Na hity alebo to, čo by si možno publikum prialo, som sa tentoraz, s prepáčením vykašľal.

Takže ani napríklad zastúpenie osvedčených autorov textov ako je Jiří Dědeček, od ktorého je ten titulný, nehralo rolu?

Nie, vôbec. S podobnými uhlami pohľadu som vôbec nekalkuloval, a ani mi nešlo o zastúpenie napríklad všetkých období. Je to čisto pocitové. Kedysi, keď v rádiách nebolo veľmi na výber a všetci sme mali „kazeťáky”, robili sme si do auta vlastné výbery – tak aby aj dlhá cesta späť, ako je tá z Ostravy alebo z Bratislavy, ubehla rýchlejšie. Chcel som, aby toto bol podobný výber, ktorý sa bude príjemne počúvať napríklad v aute.

Pamätáte si všetky svoje skladby? Predstavujem si, že prehrábať sa vo svojich starých pesničkách musí byť podobné ako listovanie vo fotoalbume…

Musím povedať, že občas som bol aj celkom prekvapený. Niektoré som predsa len nepočul dosť dlho.

Vždy ste mali blízko k zhudobňovaniu básní. Objavili ste teraz v poslednej dobe nejakých pre vás zaujímavých nových autorov? Alebo sa držíte iba tých rokmi overených?

Priznám sa, že nie. Ale nie je to chyba tých mladých básnikov, to je skôr môj problém, že už nemám širší rozhľad a prehľad o tom, čo vychádza. Asi to trochu súviselo aj s mojimi zdravotnými problémami, kedy som nejaký čas mal trochu iné starosti. Ale na druhú stranu aj v tých skorších dobách som nemal potrebu niečo cielene vyhľadávať – vždy sa mi to dostalo do ruky skôr náhodou. A vždy som tiež mal okolo seba veľa ľudí, kterých som považoval za básnikov už v dobe, kedy to ešte nebolo tak zdôrazňované – ako trebárs Vladimíra Mertu; ktorí mi ale zároveň dávali k dispozícii zo svojich textov, čokoľvek mi napadlo. Špeciálny prípad bol Josef Kainar – jeho verše boli natoľko melodické, že si zhudobnenie priam pýtali. A jeho – zďaleka nie „iba“ preklady – starých bluesových textov, ma odjakživa fascinovali.

Album dopĺňa naozaj úctyhodne rozsiahly, 52-stránkový booklet. Dnes už skôr všetci naopak volia opačnú cestu, a niekedy na booklete šetria. Je to rozhodnutie „navzdory dobe”?

Vďakabohu dlhodobo spolupracujeme s Karlom Halounom a Luďkom Kubíkom, a myslím, že aj preto tie albumy vždy boli i výtvarne výnimočné. Môže sa to javiť ako detail, ale tu Karel skutočne docielil po dohode s vydavateľom, že to už nie je len informačný zošitok, ale skrátka malá knižka. A veľmi sa mi páči aj to, ako texty doplnil grafikami, ktoré súvisia s ich náladou. Predstavujem si, ako ten album niekto bude počúvať, vytiahne si tú krásnu knižku a bude si čítať texty – pretože, priznajme si, nie vždy v speve všetkému rozumieme, a často nám obsah slov dôjde až v písanej forme, obzvlášť, ak interpret rôzne vykrikuje, tak ako ja (smiech) – tak dostane komplexne všetko naraz, vrátane toho grafického zážitku. Určite je to podarený artefakt.

Nevyčerpali ste už týmto albumom všetky vaše archívy?

Naozaj si veľmi nedokážem predstaviť, keby ma teraz niekto oslovil s nejakým ďalším výberom, čo by sme naň dali… (smiech) Ale páči sa mi súčasná móda vinylových platní, kedy znovu môžu vychádzať na elpéčkach staršie albumy, tak ako vyšlo Kuře v hodinkách a “jednička”… Tam určite ešte je kam siahnuť. A je to dobrý dôvod pôvodnú nahrávku i zvukovo remastrovať a / alebo trebárs urobiť nanovo obal, ktorý napríklad mal byť vtedy iný, ale niekto ho nepovolil.

Keď ste tie nanovo počúvali skladby, niektoré naozaj po mnohých rokoch, nestalo sa vám, že by ste si povedali „Prečo vlastne toto už tak dlho nehráme?” a rozhodli ste sa znovu niektoré zaradiť do koncertného playlistu?

Áno! Predsa len, keď práve nepripravujeme nový album, máme ten svoj koncertný blok celkom zažitý. Čo je určite pozitívne – šliape to, je to vymyslené tak, aby to fungovalo, ľudia reagujú, a na jednotlivé miesta jazdíme zhruba raz za dva roky, kedy zostavu a poradie skladieb obmieňame, a ako pre kapelu, tak aj pre vyznenie koncertu je to tak dobré. Ale keď už dlho hráme rovnaký repertoár, vždy niekto z kapely príde s tým, že už by sme to mohli zmeniť. Potom obvykle vytiahneme niečo veľmi staré, čo sme už dávno zabudli, a tým je to pre nás ako nová skladba. Takže aby som odpovedal – áno, aj tentokrát som sa dosť inšpiroval, a našiel som tam pesničky, ktoré by sme zase mohli po dlhšej dobe zaradiť.

A naopak? Že by ste si povedali „Toto sme asi vôbec nemali nahrávať?”

Aj to sa pochopitelne stáva. Ja sa netajím tým, že nemám veľmi rád album Etc…4. A to tam sú trebárs Skoumalove Doteky, veľmi krásna pesnička. Skoumal bol génius, a ako s nami vtedy i jazdil na koncerty, tak to bolo pre mňa zaujímavé i ľudsky. A povahovo – on bol na rozdiel od nás ostatných „rockerov” taký seriózny intelektuál, takže dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu.

Baví vás stále často koncertovať? Obvykle muzikanti s postupujúcim vekom dávajú manažérom podmienku „maximálne toľko a toľko koncertov mesačne, viac nie!”

Baví. Jazdíme stále. I keď sme to tiež trochu obmedzili, teraz máme tak päť koncertov za mesiac, ale ešte nedávno sme ich mávali aj dvanásť. A som za ne rád. Čo iného by som robil? Ako dôchodca chodil po Letnej? Parky tu síce máme pekné, i krčmy… ale hranie ma stále teší viac.