S Mirom alias Mekym Žbirkom sa poznáme už niekoľko desiatok rokov. Napriek tomu mi polichotilo, keď jeho najnovší prírastok do diskografie – Double Album – som dostal s trojtýždňovým predstihom pred oficiálnym vydaním (fyzicky aj digitálne vychádza 5.10.2018) už v plnej verzii v digipaku na 2CD. Staromódne som odmietol ho akokoľvek zdigitalizovať a počúval som ho na mojej staručkej veži, ktorá má ešte aj MC mechaniku alebo v aute. Stretli sme sa v piatok 21. septembra v lobby bratislavskeho hotela Grand River a (aj na kameru) nahrali takmer polhodinový rozhovor. Jeho upravený (nie doslovný) prepis Vám ponúkame a ja veľmi veľmi dúfam, že už niekto vymyslel softvér na prepis nahraného slova tak aby som v budúcnosti nestrávil takmer dve hodiny pri prepise. Pretože s Mekym sa debatuje veľmi dobre…
Keby si mal svoj nový Double Album opísať jedným / dvoma slovami, aké by si použil?
Double Album – a musím vysvetliť prečo „double“. Nahrávali sme to v Abbey Road s anglickými a americkými hudobníkmi, a preto som zvolil na začiatok nahrávanie s anglickými textami Pete-a Browna aby sa im to ľahšie robilo, pretože im rozumeli. Potom je pre nich ľahšie vymýšľať sóla, aranžovať a tak ďalej, preto vznikla najskôr anglická verzia – aby sa to mohlo vôbec „narodiť“. No a potom, keď už je všetko rozbehnuté, nahodené, ako tie piesne majú vyzerať, tak potom prichádza na rad slovenčina. Tým pádom je ten album „double“, pretože jedna verzia má 14 piesní v slovenčine, a tých ďalších 12 piesní, to je to druhé CD resp. vinylová LP v angličtine.
Takže najskôr vznikli anglické texty. Ty si pri písaní tých slovenských z nich vychádzal alebo si si povedal, že to urobíš úplne inak?
To som si musel povedať. Pete Brown to je taká liga v Británii, že sa už jedná o poeta a nie je to jednoduché prekladať jeho texty. My sme sa hneď na začiatku dohodli, že tie moje budú nezávislé od tých jeho. Dal som mu nahodené melódie, aby ich dotvoril v angličtine a ja som šiel po svoje vlastnej linke v rámci slovenských textov. Okrem toho sú tam dve piesne, ktoré majú iných textárov. Jednu (Dievča, na lásku nie je čas) otextoval Jožko Urban a duet s Katkou Knechtovou nám otextoval Kamil Peteraj, pretože on nesmie chýbať.
Plánoval si Skúšku snov ako duet?
Od začiatku som ju „počul“ ako duet, aj keď v angličtine som ju naspieval sám. Ale som rád, že som mohol v slovenčine natočiť ako duet práve s Katkou Knechtovou. Mám už na to určitý systém ako to robiť, takže snažil som sa predstaviť, napríklad práve ju, akoby to asi znelo. Je veľmi dôležité, keď ponúkaš speváčke duet, že by jej to malo sedieť. Týmto som úspešne prešiel, a potom som zbabelo poprosil svoju Katku, aby jej zavolala, či má záujem a poslala jej demo. Zareagovala rýchlo a pozitívne a dodatočne mi to aj vysvetlila. Nevedel som, že ona pozná už od detstva moje skladby. Nikdy som sa predtým s ňou o tom nerozprával, až raz mi bolo podozrivé, keď sme mali spoločné vystúpenie, že suverénne ovládala moje texty. V tomto prípade ja v úvode prezradím melódiu, ona pokračuje a tu i tam ju trochu modifikuje s veľkým vkusom a ja si to už ani neviem teraz predstaviť inak. Veľmi ma ten výsledok prekvapil, podobne aj klip, ktorý mi natočil syn.
Máš tam však aj duet, ktorý má dve rôzne jazykové verzie a dve rôzne speváčky, pričom za oboma tvojimi partnerkami je zaujímavý príbeh.
Ráchel Skleničkovú som pôvodne spoznal v charitatívnom programe Světluška, v ktorom dramaturg vymyslel, že budem spievať skladbu Fair Play a ona ma bude sprevádzať na klavíri. Tak sa aj stalo a ostali sme v kontakte. A zrazu v ďalšom pokračovaní Světlušky som ju videl spievať pieseň Nevidomá dívka od Karla Kryla a ostal som prekvapený z toho, ako dobre spieva…
… nečudo, veď študuje spev…
… a to som ja nevedel, ona mi to nepovedala. Zapamätal som si to, a keď sa objavil text Čistý svet, tak som si na ňu spomenul, pretože sa mi tá skladba tiež javila ako duet s tým, že to by bola ideálna speváčka práve do nej. Práve kvôli tomu textu. Oslovil som ju a som rád, že to prijala.
Nahrávali ste v Londýne?
Áno, zobrali sme ju do Abbey Road a bol to taký zvláštny zážitok. Inak česko-slovenská a anglická verzia sa líšia. Verzia s Ráchel je tak povediac „naša“ – iba s klavírom. Je to molová skladba a ja som producentovi Robovi Cassovi, ktorý je Ír, vysvetľoval: „teraz budeš počuť niečo, na čo nie si zvyknutý – je to taká naša slovenská pieseň“. On naozaj chvíľu rozmýšľal, čo sa deje, ale potom sa mu zapáčilo, ako Ráchel ladí. Keď počul jej spev, tak povedal, že je to „angelic voice“ a strašne si to užíval. Naozaj som ho nemusel dlho presviedčať, aby sme to nechali v tejto podobe – len klavír a spev. On mal potom nápad, že tú pesničku v angličtine by mohla naspievať speváčka skupiny Fairground Attraction – ty (pozn. Juraj Čurný) určite vieš, že oni mali veľký hit Perfect. Vtedy vstúpil do hry ich aranžmán, Eddi Reader do toho pridala svoje vlastné vokály a s Robom si to zaranžovali inak. Vznikli tak dve verzie tej istej skladby, ktoré sa líšia aj hudobne.
Vieš o tom, že Eddi Reader v týchto dňoch vydáva svoj nový album?
Áno, ja som ju zachytil v BBC, kde robila rozhovor. Hneď potom som to volal Robovi. Ale toto je vážna vec, že to vieš ty, pretože ja som mal dôvod o nej niečo viac vedieť, ale odkiaľ si to vyhrabal…
… trošku som sa pripravoval na tento rozhovor. Ale poďme ďalej. Zaujali ma tvoje texty, pretože mám pocit, že, aspoň čo sa týka slovenských textov, je to tvoj možno najpesimistickejší album. Trochu mi svojou náladou pripomína Nemoderného chalana.
Nemyslím si, že všetky sú tam také, ale správne nadväzuješ na Nemoderného chalana – tam sa objavili texty ako Do člna, Mesto spí atď. Toto je veľmi podobné v tom, že som mal pri ich písaní rôzne nálady a sám som chcel, aby to bolo rôzne. Nechcel som sa zastaviť pred ničím, robiť si svoje vlastné limity. Mal som jeden moment v texte Áno, kde bol jeden rým, o ktorom som rozmýšľal „to tam naozaj dáš?“, a napokon som si povedal „áno dáš„, lebo som sa tak rozhodol. Pete Brown pri tých anglických mal absolútnu slobodu, jeho nikto z miestneho Universalu nekontroloval. Napokon ty sám máš s tým skúsenosti. Vieš, že vydavateľstvá majú niekedy obavy z toho, či tam bude hit a ich zástupcovia zvyknú prísť na nahrávanie. Za ním nikto nechodil, a keďže ja som točil v Londýne a firma ani nevedela kedy, tak ani za mnou. Takže sme boli dvaja ľudia, ktorí mali absolútnu umeleckú slobodu to natočiť tak, ako chcú, sa stretli a strašne sme si to užívali. Ja verím, že poslucháč napokon ocení niečo, čo je vážne myslené v tom zmysle, že takto to chceme a vieme aj prečo. Preto sú tam aj momenty, kedy som sa nevyhol aj tým „iným“ náladám, aj keď by možno niekto mohol chcieť, aby som spieval o tom, že všetko je v pohode a slnko svieti – aj keď to tam tiež je.
Kúzelné je pre mňa vyznanie pre tvoju manželku. Ak som dobre prečítal a pochopil text skladby Práve ty, tak je to vlastne bilancia tvojho 30-ročného manželstva…
Ty si ale všímaš veci… Musím sa priznať, že písanie textov mi teraz išlo pomerne ľahko. Mal som nápady, okamžite som vedel o čom to má byť a prečo. Mal som také šťastné obdobie, že som ich nemusel narýchlo „vypotiť“ a objavil sa aj tento bilančný postreh, lebo sme sa s Katkou rozprávali o tom, že budeme mať 7. októbra výročie 30 rokov našej svadby. Nejako mi to utkvelo v pamäti, a keď som mal v texte „Ty si inšpirácia“, tak sa mi tam dostalo aj tých „30 zím a 30 liet“, lebo je to neuveriteľne dlhá doba.
Už vieš, čo kúpiš manželke k 30. výročiu? Neprezradím…
To je dobrá otázka. Rozmýšľal som o nejakých veciach, ale čo je najhoršie, ten termín sa blíži…
Ďalší text, na ktorý sa chcem opýtať, pôsobí na mňa ako dobre mienená slovná hračka. Konkrétne ide o pesničku Undergrant, ktorá samozrejme nemá anglickú verziu, pretože tam by to asi ťažko pochopili…
Rob tomu rozumel ako „undergorund“ a mne to nevadilo, lebo práve taký podklad som chcel. Bola to jediná skladba, ktorú na rozdiel od ostatných v štúdiu veľmi pripravoval – zhasol svetlá, aby som sa cítil čo najlepšie – lebo sa trochu bál, že to odmietnem. A ja som sa potešil, pretože takto som to chcel, aby to tak trochu vybočovalo, aby to zas bolo o niečom inom. Ja už som podobnú skladbu urobil – bol to V-klub, kde tiež nie je melódia, len sa ten text „rozpráva“. Jediné, čo som bubeníkovi Blairovi Cunninghamovi vysvetlil, že základ budeme točiť dvaja a vychádzal som z rytmu slovenského textu „tutyta tutyta ta“ – „prosím vás dajte mi grant“. On bubnoval a bol strašne rád, že práve také niečo od neho chcem, že tam nemá refrény a môže si robiť čo chce. Dostal sa napokon do takého tranzu, že som mu potom povedal: „Blair, ja som sa Ťa ku koncu už normálne bál“. Možno by som túto skladbu na album ani napokon nenahral, keby ju náhodou v štúdiu, keď sa pripravovala, nepočula Míla Fürstová, ktorá nám prišla prezentovať obal a začala sa strašne smiať. Vtedy som si povedal – tak to je správne pochopené – a ona pravdepodobne nebude jediná, kto to nebude brať s nejakou vážnou tvárou. Takže vtedy som sa rozhodol, že to určite na album dám, pretože dovtedy som sa s touto myšlienkou iba pohrával.
Z textu mi vyplýva, že tvoj vzťah ku grantom, za ktoré sú ochotní umelci urobiť čokoľvek, nie je práve najpriaznivejší.
Samozrejme, v mainstreame nemyslíme na granty. Ale viem o tom, že sa napr. nakrúcajú filmy, a to sa nedá bez sponzorov alebo bez grantov, takže z mojej strany to určite nie je nejaká jednoznačná záležitosť, o grantoch by sme mohli urobiť špeciálnu reláciu a na konci by to ešte nebolo jasné. Nepokúšam sa o definitívnu odpoveď, je to len také ťuknutie. V istom období som mal s tým trochu do činenia, nie že by som ja dostával nejaké granty, ale počul som, že „sprava grant, zľava grant, samé granty, všelijaké komisie, ten rozhoduje, onen rozhoduje“. Niekto mi vtedy povedal – „vieš, on je taký underground“, a tak mi napadlo slovo „undergrant“.
prosím vás dajte mi grant – a ja vám napíšem text
prosím vás dajte mi grant – a ja vám zložím pieseň
prosím vás dajte mi grant – a ja vám napišem scenár
prosím vás dajte mi grant – a ja vám natočím film
prosím vás dajte mi grant – a ja vám napíšem hru
prosím vás dajte mi grant – a ja vám skomponujem muzikál
prosím vás dajte mi grant – a ja vám pripravím koncert
prosím vás dajte mi grant – a ja vám zorganizujem festival
prosím vás dajte mi grant – a ja urobím úplne všetko
prosím vás dajte mi grant
som Undergrant
Zaujala ma aj pesnička Charlie. Je o niekom konkrétnom?
Trošku je to o Charlie Chaplinovi, to bol taký môj prvý Beatle. V detstve som ním bol úplne fascinovaný. Kvôli tejto magickej čiernobielej postave som sa raz stratil z domu a z Gunduličovej ulice som zišiel do vtedajšieho kina Čas, kde som celý deň sedel iba kvôli tomu, že som vedel, že tam bude krátky film s Chaplinom. To je jedna vec. Druhá vec je, že máme psa a ten sa volá Charlie. Ja som, vďaka Katke, tento svet psov objavil a je to veľmi zvláštny svet. V texte tam mám slovo „rituál“. On robí každý deň stále to isté a v istom momente, keď som sa chystal napísať tento text, tak on zase sedel na schodoch a pozoroval ma s ozajstnou vážnosťou. Začal som o ňom písať a rozmýšľal nad tým, čo si asi myslí, v akom svete žije, po tom som v tom texte išiel. Takže je to o ňom a o nejakom inom svete. Fascinuje ma na našich psoch, že oni neurobia nič negatívne – čo je neuveriteľné – inak vidia, inak cítia, všetko majú inakšie.
Už si spomínal Mílu Fürstovú. Ako ste sa dali dohromady?
Katka. Mňa by to nikdy nenapadlo, pretože prvýkrát som o nej počul ako o umelkyni, ktorá urobila obal pre Coldplay. Ani neviem ako sa s ňou zoznámila a zistila, že Míla pozná môj repertoár, pretože žila v Čechách a navyše jej to aj niečo hovorilo. Tak vznikla idea, že by mi urobila obal a mali sme aj šťastie, že práve vtedy mala čas. Pochopil som, že ten čas je veľmi dôležitý. Keď priniesla to, na čom stojí ten obal, pretože to je vyrezávaná postava v takmer životnej veľkosti.
Míla v jednom z rozhovorov spomínala, že obalmi pre Coldplay – pre album Ghost Stories, aj pre single z neho, resp. koncertné CD+DVD resp. CD+BD Ghost Stories Live strávila takmer dva roky a nechce sa tejto oblasti viac venovať, takže si v skvelej spoločnosti. Mňa v tejto súvislosti napadla zaujímavá paralela, že podobne ako Coldplay aj tvoj album s obalom Míly Fürstovej je oproti iným trošku melancholickejší, emotívnejší, pomalší…
Keď som ten svoj album naposledy počúval, tak si myslím, že je rôznorodý, je tam všetko, dokonca sú tam aj veci, ktoré som príliš často nerobil – napr. záver pesničky Dievča, na lásku nie je čas, kde sa už púšťam do takých „vyrevovačiek“ ako napríklad…
… Helter Skelter?
… to je dobrý príklad, alebo 21st Century Schizoid Man od King Crimson a mohli by sme menovať ešte veľa ďalších. Vedel som, že tento album budem prezentovať hudobníkom, ktorí hrávali okrem iného aj s Paulom McCartneym a ktorých odpoveď bude, že buď prídu alebo neprídu. To mi povedal Rob s tým, že keď prídu, tak sa im to páči. A oni povedali, že prídu. Dal som si prácu s výberom a prípravou tak, aby to bolo zaujímavé nielen pre mňa, ale aj pre toho hudobníka, keď to hrá. Rozdiel medzi Coldplay a tým mojím albumom je možno ten, že kým oni idú po tej svojej „hlavnej“ nálade, tak ja to striedam, pretože od Undergrantu až po duet Skúška snov je veľká vzdialenosť, ale mne to nevadí. Album nemusí ísť v jednej nálade, môže pokrývať rôzne štýly, a to ma aj na tom bavilo. Tento album, a aj preto, že som ho nahrával v Abbey Road, som robil ako by mal byť posledný, s cieľom vydať zo seba maximum. Na jednej strane je tu ambícia urobiť niečo, čo zaujme muzikanta a dostáva sa pod povrch a na druhej strane som veľmi rád, keď pieseň znie z rádia. Chcel som urobiť mainstreamový album, pretože pre mňa mainstream neznamená, že to musíte oklamať niekde čo sa týka kvality, to môže ísť ruka v ruke. O toto som sa snažil.
Vyzerá to tak, že Abbey Road už bude Tvoje „doživotné“ štúdio, či?
To spôsobil Rob, že hneď po albume Miro mi ponúkol ďalšie nahrávanie a keď ti niečo také ponúknu, tak je ťažké to odmietnuť. Abbey Road má pre mňa, okrem dokonalého technického zázemia, aj iný význam. Ja tam ožijem, cítim sa tam ako malý chlapec, pretože veľa rokov som si predstavoval, že tu sa nikdy nedostanem a zrazu tu nahrávam. Nebolo mi všetko jedno a veľmi som sa na nahrávanie pripravil. Ja som sa všetky texty naučil tak, že ich viem možno aj zozadu, v angličtine aj v slovenčine, aby sme nemuseli zastavovať a aby som nerobil zbytočné chyby. Predovšetkým ja som tam rád, aj teraz by som tam hneď išiel. Aj keď len tak sa poprechádzať.
Keď máš možnosť sa pohybovať po Abbey Road tak je vysoká pravdepodobnosť, že sa stretneš ja s ľuďmi, ktorí sa starajú o archív Beatles. Máš nejaké novinky aj z tejto oblasti?
To viem z prvej ruky, pretože keď som vychádzal zo štúdia v jednom z termínov, tak som stretol Gilesa Martina (syna beatlesovského producenta Georgea Martina), ktorý dokončoval nové mixy skladieb z bieleho dvojalbumu. Spýtal som sa ho, kedy by to malo vyjsť a prezradil mi, že by to malo byť v novembri a podľa mňa to má obrovský význam. Sám som zvedavý, ako sa mu to podarí zremixovať a verím, že to bude tak dobré ako v prípade Sgt. Pepper’s, ktorý znie v jeho verzii fantasticky.
Double album budeš prezentovať na špeciálnych koncertoch – koľko pesničiek z neho na nich zaznie?
Budeme opatrní na začiatku, pretože sa to musíme postupne naučiť s kapelou. A predovšetkým, máme plán ako budeme Double Album prezentovať v roku 2019 a tam chceme urobiť veľké koncerty, kde chceme, aby prišla väčšina z tých hudobníkov, ktorí ten album aj nahrávali. To je opäť niečo nové v mojom živote – projekt, v rámci ktorého by prišla na Slovensko časť McCartneyho kapely so mnou hrať, tak som zvedavý, ako nám to vyjde. Teraz robíme štyri koncerty, kde ho pokrstíme, jeden z nich v Bratislave 22. októbra v Babylone. Chceme tam premietnuť aj klipy, ktoré k albumu máme a pokrstí ho Pete Brown.
