Na scénu Opery Slovenského národného divadla sa na dva exkluzívne večery, a to na Zelený štvrtok 14. apríla a Bielu sobotu 16. apríla, vracajú dve jednoaktové operné diela – od Pietra Mascagniho Sedliacka česť (Cavalleria rusticana)a od Ruggera Leoncavalla Komedianti (I Pagliacci). Vedenie Opery SND sa tak rozhodlo najmä pre veľkonočnú atmosféru, ktorú prináša Sedliacka česť.
Inscenácia týchto dvoch diel mala na našej prvej scéne premiéru v roku 2006 a naposledy sa uvádzala v roku 2018. Spojenie opier Sedliacka česť a Komedianti, ktorým sa familiárne vo svete opery hovorí „veristické dvojičky“, uviedla po prvý raz v jeden večer Metropolitná opera v New Yorku v roku 1893. Ich prezentácia má aj v SND veľkú tradíciu, hoci sa stávalo, že jedno či druhé dielo sa objavilo v kombinácii s iným krátkym opusom. Komedianti zavítali do SND už mesiac po konštituovaní našej prvej národnej scény, a to v apríli 1920. K výnimočným večerom patrí 20. február 1925, keď obidve diela dirigoval v SND sám Pietro Mascagni. Skladateľ sa do Bratislavy vrátil ešte niekoľkokrát a operný súbor SND dirigoval aj na umeleckom zájazde v Prahe.
Opery Sedliacka česť i Komedianti charakterizuje verizmus (z talianskeho la veritá – pravda), teda štýl, ktorého ambíciou je zobrazovať aj na divadelnej – opernej scéne pravdu, často veľmi krutú. Z najznámejších skladateľov sa k verizmu hlásili Puccini, Mascagni, Leoncavallo, Giordano či Cilea… Pre väčšie priblíženie tohto štýlu v opere možno pripomenúť, že po druhej svetovej vojne bol jeho odraz vo filme známy ako neorealizmus. Príbehy veristických opier sú príbehmi blízkymi divákovi, sprevádzané krásnou, melodicky mimoriadne príťažlivou a inštrumentálne bohatou hudbou. Nielen zasväteným operným fanúšikom netreba pripomínať napríklad nádherné intermezzo zo Sedliackej cti zachytávajúce veľkonočnú procesiu veriacich, v ktorej impozantný, emotívny zbor vyvrcholí zvolaním „Il Signor non è morto“(„Pán nie je mŕtvy“).
Z opery Komedianti je to zasa známa ária sklamaného Cania, ktorý sa dozvie o nevere svojej ženy, ale ako klaun/pajác Pagliaccio to nesmie dať na sebe znať a spieva svoje vyznanie „Ridi, Pagliaccio“(„Smej sa, pajác“)… „prehoď na seba plášť, ukáž svoju nabielo zamaskovanú tvár, obecenstvo platí a chce sa zabávať… tak sa smej, hoci ti bolesť zožiera srdce“… Táto ária neraz zaznieva na koncertoch slávnych tenoristov, spomeňme z posledného obdobia aspoň Luciana Pavarottiho. Obidve uvedené diela čerpajú z rustikálneho prostredia. Autorom námetu Sedliackej cti je predstaviteľ verizmu v literatúre Giovanni Verga. Príbeh hovorí o hriešnom vzťahu medzi ľahkovážnou Lolou a jej niekdajším milým Turiddom, za ktorý Turiddu – tak ako to káže nepísaný zákon – musí zaplatiť Lolinmu manželovi svojou krvou. Mascagniho Sedliacka česť zvíťazila v prestížnej súťaži talianskeho vydavateľstva Sonzogno o najlepšiu jednoaktovú operu. Premiérové publikum prijalo v máji 1890 v Ríme dielo s mimoriadnym ohlasom; traduje sa, že umelci sa po premiére vyšli pokloniť na scénu štyridsaťkrát. Aj dej Komediantov Ruggera Leoncavalla je vo svojej podstate pravdivý a drsný, inšpirovaný skutočnou udalosťou, kde hrá opäť úlohu vášeň, láska, nenávisť, zrada a pomsta. Na predstavení kočovnej spoločnosti na dedinskom námestí sledujeme tragédiu starnúceho herca Cania/Pagliaccia. A v tomto divadle na divadle akoby sa strácal rozdiel medzi divadlom a realitou. Premiéra Komediantov bola v máji 1892 v Miláne pod taktovkou veľkého Artura Toscaniniho.
ZDROJ: Izabela Pažítková
