ALBUM, KTORÝ MÁM RÁD: Collegium Musicum – Konvergencie (1971)
Konvergencie sú pre mňa svojským „svätým grálom“ v histórii slovenskej populárnej hudby. Predovšetkým pre svoju nadčasovosť a komplexnosť. Šírka záberu tohto legendárneho dvojalbumu je úžasná. Na ploche čosi viac ako 80 minút nájdeme vedľa seba skvelú pop-rockovú pesničku, prepojenie rockovej a vážnej hudby, odkazy na ľudovú hudbu aj jazz až po experimenty smelo prekračujúce už aj tak neuveriteľne veľkoryso narysované žánrové hranice.
Úžasný je aj príbeh ich vzniku, pričom z historického hľadiska výrazne (a pozitívne) ovplyvnil dobu vzniku slovenského hudobného vydavateľstva Opus. Jeho založenie bolo jedným z dôsledkov zákona o československej federácii, kde oblasť kultúry prešla (povedané súčasnou terminológiou) do samostatnej pôsobnosti oboch „národných“ republík. Na jeho začiatku bola delimitácia nahrávok, ktoré pôvodne vznikali pre do roku 1968 monopolný Supraphon, resp. pre jeho bratislavskú pobočku.
Bolo dôležité aby svoju životaschopnosť dokázal Opus aj prostredníctvom nových titulov a tým rozhodujúcim na úplnom začiatku boli práve Konvergencie. Podarilo sa dokonca čosi, čo v bežných podmienkach plánovanej socialistickej ekonomiky bolo nemysliteľné. Prvé vydanie dvojalbumu sa dostalo k šťastným majiteľom dva mesiace po skončení nahrávania (september – október) ešte koncom roku 1971 a dostalo sa tak na trh tesne potom ako sa na pulty dostal debutový album Collegium Musicum, ktorý sa (ešte pre Supraphon) nahrával v pražských štúdiách rok predtým. Navyše v (aj na dnešné pomery vinylových reedícií) luxusnom rozkladacom obale s vloženým listom obsahujúcim pozoruhodný text Mariána Vargu a Kamila Peteraja.
Konvergencie bol aj pozoruhodný ekonomický fenomén tej doby. Dvojalbum mal maloobchodnú cenu stanovenú na luxusných 120 korún československých, pričom priemerný plat v ČSSR bol v roku 1971 na úrovni 1997 Kčs. V jednoduchom matematickom prepočte na minuloročnú priemernú mzdu znamená, že jeho súčasná úroveň by atakovala hranicu 66 EUR. Mimochodom za 60 Kčs v tom čase predávali takmer všetky licenčné vydania zahraničných albumov napr. Beach Boys, Blood Sweat & Tears či dvojice Simon & Garfunkel. Iba Beatles a neskôr Pink Floyd a Yes v prvej polovici 70-ych rokov stáli 80 Kčs. Neočakávané výsledky predaja Konvergencií významným spôsobom vytvorili slušný ekonomický základ pre Opus. Celkový predaj pôvodného a každoročne až do roku 1981 reedovaného vydania presiahol hranicu 140 000 kusov, čo dokázali prekonať až o desaťročie neskôr interpreti z generácie Modusu, Elánu a ich generačných kolegov a nasledovníkov.
Nevyhnutnou súčasťou danej doby boli nielen limity vtedajšieho fungovania ekonomiky – dopyt vysoko prekračoval ponuku a tak nemálo šťastných majiteľov vinylových platní dostali spolu s nimi poukaz na neskorší odber obalu – ale aj trvalý súboj s dobovým ideologicko – cenzorským dozorom. A „vďaka nemu“ (konkrétne „vďaka“ ideologickému tajomníkovi ÚV KSS Ľudovítovi Pezlárovi) nie je na prednej strane obalu pôvodne zamýšľaná kapelová fotografia Tibora Borského (neskôr z nej Slovkoncert paradoxne urobil plagát), ale osamotený Marián Varga, ktorému z preventívnych dôvodov vyretušovali jeho neodmysliteľnú cigaretu, takže naozaj vyzerá akoby mal opar. Urobilo to vtedy trošku zlej krvi vo vnútri kapely, ale z dnešného odstupu je to vlastne len vyjadrenie prostého faktu, že Collegium Musicum bol / symbolizoval predovšetkým Marián Varga. Napokon, na žiadnom zo siedmich albumov a debutového EP nenájdete rovnaké obsadenie, iba jedno meno tam nikdy nechýba…
Všetky dobové podrobnosti, dobové recenzie i články prepojené s neskoršími spomienkami všetkých protagonistov sú skvele zaznamenané v troch dôležitých publikáciách: Cesty, ktoré nevedú do Ríma (Peter Uličný), Collegium Musicum (Marián Jaslovský) a napokon aj v skvostnej publikácii, ktorá je súčasťou nemenej úžasnej 500 ks limitovanej kolekcie 16 CD Collected Works, ktorú koncom roku 2019 vydala Spoločnosť Mariána Vargu. Napríklad aj recenzia, ktorú na Konvergencie napísal do časopisu Melodie Petr Hannig, ktorý sa ako skladateľ a aranžér podieľal na zaujímavom albume skupiny Framus 5 Město Er, kde titulná skladba mala podobu 20 minútovej suity s textom Josefa Kainara. Hannig Konvergencie jednoducho „zopsul“ a z Mariána Vargu urobil nezaslúžene prechváleného exhibicionistu. Imaginárny súboj Varga vs. Kainar vyriešil ten najspravodlivejší sudca – čas – jednoznačne.
Collegium Musicum bolo v dobe vzniku Konvergencií vo vrcholnej forme. Zakladateľské trio Marián Varga, Fedor Frešo, Dušan Hájek bolo vo veku ideálnych 24-25 rokov, mali za sebou skúsenosti v Prúdoch a Soulmenoch a boli už v pozícii zaslúžene rešpektovaných hviezd. Z Hammelových Prúdov k sebe prelanárili vtedy ešte teenagera Fera Grigláka (mal vtedy 19 rokov), ktorý už mal na svojom konte viacero nesmrteľných autorských hitov na pantonskom albume Hammela a Prúdov (Koče plné ruží, Princezná Zlatovláska) ako aj „iba“ na singli vydanú Medulienku. A ich spoločná umelecká i ľudská energia vybudili všetkých ostatných podieľajúcich sa na príprave, realizácii a neskôr aj výrobe a distribúcii 2LP Konvergencie k výnimočným výkonom. Napokon, je príjemné a uspokojujúce sa hlásiť k tomu, že som pomohol na svet výnimočnému dielu.
Na muzikologickej analýze Konvergencií sa (v dobrom) vyzúrilo už mnoho hudobných fajnšmekrov. Ja som z nich (teda nie z tých analýz ale zo samotných skladieb) čerpal ako z hlavného základu, keď som v roku 2006 pripravoval 2CD kompiláciu Hommage à Marián Varga a bol som postavený pred neľahkú úlohu zostaviť „best of“ umelca s tak rozsiahlym a rôznorodým repertoárom. Inšpirovaný výberovkou Echoes od Pink Floyd som si povedal, že skúsim „vytiahnuť“ aj fragmenty z mnohominútových opusov a zostaviť z nich nový celok, tak aby výnimočnosť umelca ešte viac vynikla. A tak som do nej vybral prvé tri časti vianočnej P.F. 1972, fantastické kratučké medzihry z Piesní z kolovrátku (plus dve piesne z nich) a ako veľkorysé gesto som si dovolil na záver prvého CD dať kompletnú Eufóniu. S odstupom času by som možno z nej vybral „iba“ tri časti (1, 3, 5) a doplnil to aj úryvkami zo Suity po tisíc a jednej noci (tiež 1, 3, 5). Ale to sú tie nádherné starosti v podobe tej najpozítivnejšej „Sofiinej voľby“, kedy vyberáte z geniálnych a ešte geniálnejších vecí.
Eufóniu nie je ľahké počúvať. Je to skôr na zriedkavé, sviatočné, ale o to pozornejšie počúvanie. Ale keď si nájdete čas, náladu a pokoj na počúvanie môžete znova a znova objavovať niečo nové a znovu si vychutnávať, čo ste už predtým objavili. A pri jednom z takýchto počúvaní som si uvedomil, čo mi Eufónia a špeciálne jej záverečná časť svojou náladou pripomína – záver Kubrickovej Vesmírnej odyssey, kedy kozmonaut letí v „ultimate trip-e“ cez priestor a čas vyjadrený psychedelickými obrazmi aby sa napokon objavil v scéne s nádhernou dekoráciou z obdobia francúzskych kráľov 17. storočia. A v tomto prípade sa vesmírne zvuky ústiace do stupňovaného bieleho šumu (údajne to v lisovni v Lodeniciach zlikvidovali zopár rycích ihiel) preklopia do úžasného organového finále.
Pri písaní týchto mojich spomienok na Konvergencie som si uvedomil, že som mal tú výnimočnosť možnosť dostať sa do pracovného i priateľského kontaktu s ľuďmi, ktorí sa podieľali na tomto nesmrteľnom diele. Keď som po prvýkrát Konvergencie (požičané od kamaráta) počul ani vo sne by mi nenapadlo, že raz sa tak môže stať. A že s ľuďmi, ktorí vytvorili geniálne dielo si budem môcť tykať a popri mojom trvalom obdive k ich umeniu, ho budem aj prostredníctvom mojej dramaturgickej, editorskej či moderátorskej práce ďalej pripomínať. Bolo a je mi cťou a ďakujem: Marián, Fedor, Fero, Dušan, Pali, Kamil.
SPOTIFY
TIDAL
