„Je to písané ľahkým perom, hoci rozpráva o smrti a živote. Je to miestami vtipné, zábavné, hravé, je tam inteligentný humor, nie prvoplánový. A aj dnes môže táto kniha mnohých osloviť. Ukazuje, ako sa žilo pred sto rokmi, kam sme sa posunuli napríklad v medicíne. Ale je tam aj obrovská láska ku všetkému živému,“ pochvaľuje si moderátorka TV JOJ Hana Zavřelová.
Reč je o Knihe o živote a smrti, čo je zbierkou autobiografických príbehov z pera švédskeho lekára a spisovateľa Axela Muntheho. Od prvého vydania v roku 1929 sa nečakane stala celosvetovým bestsellerom a bola preložená do vyše štyridsiatich jazykov.
Obsahuje rôzne, nie vždy chronologicky usporiadané epizódy z autorovho dobrodružného a na zážitky bohatého života.
„Človek by neuniesol život, keby poznal hodinu svojej smrti.“
Keď ako mladý muž prvýkrát navštívi ostrov Capri, okamžite sa doň zaľúbi a zatúži sa tam presťahovať. Pri kaplnke San Michele stretne tajomného muža a uzavrie s ním faustovskú dohodu, ktorá má zaručiť, že sa mu to podarí.
O tej chvíle podriaďuje tomuto snu všetky svoje kroky a v diele prevádza čitateľa dlhou a kľukatou cestou, ktorá k viedla k jeho splneniu: štúdium medicíny a prax „módneho lekára“ v Paríži, letá strávené stavbou vily na Capri, lekárska prax v Ríme, medzitým epidémia cholery v Neapole, zemetrasenie v Messine, vojna a iné ťažké skúšky, ktoré ako lekár prekonal. Pestré zážitky prepletá úvahami na vážne i ľahšie témy ako smrť, eutanázia, výskum na zvieratách, postavenie žien či povaha niektorých zvierat.
Približuje rušné roky strávené vo veľkomeste, kde liečil šľachticov a zbohatlíkov, ale aj bedárov v chudobných štvrtiach, a pokojný vidiecky život na milovanom ostrove, ktorého jasné svetlo sa mu napokon stalo osudným
Kniha o živote a smrti je miestami vtipná (napríklad vymyslená diagnóza kolitída), cestovateľská (Paríž, Londýn, Rím, Capri, Laponsko), desivá (Neapol v časoch cholery 1884-1911, či sprievodca mŕtvol). Mnohovrstevná kniha, ktorá je kombináciou memoárov, úvah, cestopisu, dokonca bájok či magického realizmu.
„Viem, že život je krásny, no často si ho kazíme a robíme z neho hlúpu frašku či srdcervúcu tragédiu, prípadne obe, až napokon človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať. Jednoduchšie je plakať, no oveľa lepšie je smiať sa, ak to nerobíte príliš nahlas.“
Veľmi zaujímavé sú opisy drsnej 2.polovice 19.storočia, rôzne smrteľné epidémie, chudobince, balzamovanie mŕtvych, podvody v medicíne. Neraz hrozivé hygienické podmienky, smrteľné choroby, na ktoré už dnes poznáme očkovanie, no vtedy na ne bežne zomierali ľudia…napríklad tubera, záškrt, ale aj cholera ap.
Nezvyčajní pacienti, zázračné postupy, aj lži a zavádzanie.
Munthe mal jednoznačne skvelé pozorovacie schopnosti, vnímavosť a pochopenie. Cítiť z neho pokoru, ale aj zdravú sebavedomosť, nadhľad a schopnosť uťahovať si aj zo seba samého.
Čím skôr si uvedomíme, že osud máme vo vlastných rukách a nie vo hviezdach, tým lepšie pre nás. Šťastie nájdeme len v sebe, hľadať ho druhých je strata času, ktorého je beztak málo. Smútok musíme strpieť sami, ako najlepšie vieme, nie je správne prenášať ho na iných, či už mužov alebo ženy. Musíme si vybojovať svoje bitky a udierať z celej sily, sme predsa rodení bojovníci.
ZDROJ: Milan Buno
