Jana Krištof Lehotská žije niekoľko životov naraz. Cez deň je učiteľkou, mimo školy sa venuje vlastnej hudobnej tvorbe a na pódiu môže naplno ukázať svoju emocionálnu stránku. Sama hovorí, že si každú zo svojich úloh užíva naplno v momente, keď ju práve žije.
„Keď som v škole, snažím sa svoje poslanie učiteľky brať vážne, dať žiakom zo seba čo najviac a musím vedieť konať racionálne. Keď som však na pódiu, môžem naplno využívať svoju emocionálnu stránku,“ opisuje svoj dvojitý svet Jana Krištof Lehotská. Práve energia medzi ňou a publikom je pre ňu jednou z najdôležitejších vecí. „Najviac ma napĺňa práve to, keď sa energia, ktorú dávam divákom, ku mne vráti ešte znásobená.“
Keď žiaci spoznajú svoju učiteľku ako speváčku
Jej žiaci pritom dobre vedia, že ich učiteľka je zároveň speváčka. Chodia na jej koncerty, sledujú ju na sociálnych sieťach a postupne ju preto vnímajú aj inak než iba ako učiteľku. Obracajú sa na ňu s vlastnou tvorbou, nechávajú si prečítať text piesne, vypočuť nahrávku alebo jednoducho chcú poznať jej názor. „Veľmi si vážim, že vo mne vidia aj človeka, za ktorým môžu prísť s tým, čo sami tvoria a čo ich baví.“
Práca s deťmi jej zároveň pomáha zostať nohami na zemi. Jana hovorí o potrebe snívať a svoje sny si plniť, no zároveň pri tom nestratiť samu seba a najmä pokoru. „A deti, či už tie v škole, alebo moje vlastné, mi určite pomáhajú zostať pevne nohami na zemi.“
Pieseň, ktorú napísala svojmu otcovi
Jej hudba však často vzniká z veľmi osobných emócií. Jednou z najintímnejších piesní je pre ňu skladba Verím, ktorú napísala svojmu otcovi. Ten už nemohol byť pri veľkých udalostiach jej života a jeho odchod sa pre ňu stal témou, s ktorou sa dlho vyrovnávala. Pieseň bola spôsobom, ako povedať, že naňho nikdy nezabudne, ale zároveň ho dokáže pustiť a posunúť sa ďalej.
Práve zdieľanie takýchto osobných emócií s publikom má pre Janu veľkú hodnotu. Za najväčší úspech nepovažuje vypredaný koncert, ale silnú reakciu poslucháčov. „Keď sa pieseň niekomu páči, dotkne sa ho alebo mu dokonca pomôže, to je pre mňa asi najviac.“
Dôležitý je pre ňu aj pocit vďačnosti za ľudí, ktorí pri nej stoja. „Ale najväčší úspech pre mňa je vlastne to, že smiem. Že mám ľudí okolo seba, ktorí ma podporujú a stoja pri mne, aj keď je to veľakrát ťažké.“
Podobne pristupuje aj k vlastným hraniciam. Verí, že veľká časť z nich existuje najmä v našich hlavách. „Neexistuje ‚nedá sa‘, ‚neviem‘ alebo ‚nedám to‘. Čokoľvek, čo ma napadne, musím hlavne skúsiť. A potom sa ukáže, či to vyjde, alebo nie.“
Hudba jej zároveň umožňuje povedať veci, ktoré sa obyčajnými slovami niekedy hovoria ťažko. Svoje piesne však nechce vysvetľovať do posledného detailu. Radšej necháva priestor poslucháčom, aby si v nich našli vlastný príbeh a vlastný pocit. „Preto nerada ľuďom hovorím, o čom moja pieseň je. Chcem, aby si v nej každý našiel vlastný príbeh a vlastný pocit.“
Slzy pri poslednej piesni koncertu Elementy
Jednou z najvýraznejších kapitol jej aktuálnej tvorby je koncertná show Elementy, z ktorej vznikol aj jej prvý live album Elementy (Live). Ten zachytáva atmosféru májového koncertu v Prievidzi a vyšiel v júli 2026.
Samotný koncert bol pre Janu obdobím veľkých emócií, ale aj náročných príprav. Pri poslednej piesni sa rozplakala. „Nahromadili sa vo mne všetky tie emócie. Veľmi som sa na koncert tešila, ale zároveň to bolo vyčerpávajúce obdobie plné príprav.“
Po skončení koncertu napätie opadlo. Ľudia tlieskali, plakali a tancovali, kapela sa uvoľnila a po necelých dvoch hodinách bolo všetko za nimi. Pocit z poslednej piesne však v Jane zostal. „Ten pocit, ktorý som mala pri poslednej piesni, vo mne zostane ešte veľmi dlho.“
A čo by dnes povedala Jane, ktorá ešte len snívala o tom, že raz bude stáť na pódiu a vydávať vlastnú hudbu? Jej odpoveď je krátka a energická: „Jana, BEŽ!“
Zdroj: Lucia Fraňová – redakcia
