Na trenčianskom letisku bolo horúco. Slnko nepoľavovalo a vzduch sa nad rozpálenou plochou takmer vlnil. Napriek tomu sa ľudia zastavovali pri žltom školskom autobuse, ktorý je už rovnako neodmysliteľnou súčasťou Pohody ako ikonické letisko či západy slnka nad festivalovým areálom. Znamenalo to jediné — prišli Bazzookas.
Na Pohode už roky dokazujú, že koncert nemusí byť o státí pod pódiom. Stačí žltý školský autobus, dychová sekcia, nevyčerpateľná energia a publikum ochotné nechať sa strhnúť.
Holandská kapela si za roky vytvorila s Pohodou výnimočný vzťah. Od roku 2016 sa na festival pravidelne vracia a z koncertov urobila vlastnú tradíciu. Ich autobus nie je len dopravným prostriedkom, ale mobilným pódiom, z ktorého sa hudba rozlieha priamo medzi ľudí. Niekedy hrajú zo strechy, inokedy sa s nástrojmi vydajú do davu. Bazzookas totiž nikdy nečakajú, kým si publikum nájde ich. Oni si nájdu publikum.
Označiť ich za ska kapelu by bolo príliš jednoduché. Ich hudba je zmesou ska, punku, funku, disca, afrobeatu a výraznej dychovej sekcie, ktorá udáva tempo od prvého tónu. Gitary, trúbka, trombón, bicie aj spev v holandčine a angličtine vytvárajú zvuk, ktorý sa na festivaloch nedá len počúvať. Núti hýbať sa. A presne to sa dialo aj tentoraz.
Pod pódiom nebolo miesto pre nezúčastnených pozorovateľov. Ľudia tancovali v kruhoch, spievali refrény, objímali sa a nechali sa unášať rytmom. Niektorí ich sledovali prvýkrát, iní presne vedeli, že pri Bazzookas sa oplatí odložiť pohár aj mobil a jednoducho byť súčasťou diania.
V jednom momente sa z davu ozval smiech. Malé dievčatko vytiahlo vodnú pištoľ a začalo osviežovať ľudí okolo seba. V horúčave to nikomu neprekážalo. Práve naopak. Niektorí nastavili tvár kvapkám vody, iní zdvihli ruky nad hlavu a pokračovali v tanci. Bol to nenápadný okamih, ktorý dokonale vystihoval atmosféru koncertu — bezprostrednú, uvoľnenú a plnú dôvery. Presne takú, akú si Pohoda za roky vybudovala.
Takéto momenty sa nedajú naplánovať. Vznikajú len tam, kde sa ľudia cítia dobre. A Bazzookas majú zvláštny talent vytvárať priestor, v ktorom sa prirodzene stierajú hranice medzi hudobníkmi a publikom. Ich koncert nie je vystúpením pre divákov. Je spoločným zážitkom.
Možno aj preto sa stali jedným zo symbolov festivalu. Ich žltý autobus dnes poznajú aj tí, ktorí ich hudbu bežne nepočúvajú. Každý rok okolo neho vznikajú malé spontánne oslavy — niekedy na streche autobusu, inokedy uprostred areálu. Bazzookas nehrajú len koncerty. Prinášajú pohyb, prekvapenie a pocit, že hudba môže prísť za vami, nech ste kdekoľvek.
Ich vystúpenia pritom nikdy nestoja na zložitých vizuálnych efektoch. Najväčšou devízou je energia ôsmich muzikantov, ktorí hrajú naplno od prvej do poslednej skladby. Frontman neustále komunikuje s publikom, povzbudzuje ho a vytvára dojem, že každý človek pod pódiom je súčasťou kapely. Možno práve preto si ich koncerty užívajú deti, rodičia aj návštevníci, ktorí na festival prišli sami.
Keď posledné tóny dozneli, dav sa pomaly rozchádzal ďalej za ďalším programom. No úsmevy zostali. A niekde medzi nimi aj spomienka na dievčatko s vodnou pištoľou, ktoré na pár minút pomohlo ochladiť rozpálené popoludnie. Nebol to hlavný moment koncertu. Tým bola opäť kapela, ktorá už dávno nie je len hosťom Pohody. Bazzookas sa stali jednou z jej tradícií — dôkazom, že festivalová hudba nemusí vytvárať odstup medzi pódiom a ľuďmi. Naopak, môže ich spojiť do jedného tancujúceho davu.
A práve v tom spočíva ich čaro. Nie v tom, koľko skladieb odohrajú alebo koľko koncertov absolvujú. Ale v tom, že po ich odchode zostáva v areáli ešte dlho pocit, že festival na chvíľu dýchal jedným rytmom.
Zdroj | Foto: Marcela Kozlerová
