HudbaRetro

Retro recenzia: Banket – Druhá doba?!

Ako hudobný publicista (vznešene povedané) som začínal v denníku Strany slovenskej obrody, ktorý vychádzal pod názvom Ľud vo veľmi mizernom náklade. Neskôr sa pretransformoval na Nový Čas, ale to je už iná história… Každý štvrtok mal jednu stranu vyhradenú pre (predovšetkým) populárnu hudbu a tam mi redakcia, z dnešného pohľadu, poskytla veľkorysý priestor pre moje recenzentské začiatky. A tak niekedy v roku 1988 som napísal recenziu, ktorej vyblednutú prefotenú kópiu na hranici čitateľnosti som našiel v archíve Richarda Müllera, z ktorého čerpám pri tvorbe spomienkového nedeľného seriálu na jeho facebookovom konte. V texte som nezmenil ani čiarku, aj pre mňa samotného je zaujímavé čítať akým spôsobom sa písalo o hudbe pred troma desaťročiami. A teší ma, že som na svojom hodnotení nemusel v zásade ani s mnohoročným odstupom nič meniť.

Hodnotíme nový album skupiny Banket: Rázna Druhá doba

Zriedkakedy sa podarí začínajúcej skupine taký úspešný debut na gramofónovej platní, ako Banketu zásluhou albumu Bioelektrovízia. Popri komerčnom úspechu zaznamenal i veľmi lichotivé hodnotenia v kruhoch odbornej kritiky, no na druhej strane uplietol pre skupinu neľútostný porovnávací bič pre druhú platňu. Tá „vďaka“ chronickým obalovým problémom vyšla proti pôvodnému zámeru oneskorene pod názvom Druhá doba?!. Nahrala ju zostava, ktorej polovica pochádza zo starého zloženia – hráč na klávesové nástroje Svaťo Juřík a samozrejme hlavná postava skupiny Richard Müller. Nováčikom je bubeník Emil Frátrik a skutočné tromfové eso predstavuje multiinštrumentalista, kedysi opora Demikátu a v súčasnosti aj jeden z najvyhľadávanejších štúdiových hráčov – Andrej Šeban.

Kto čakal od nového albumu, že bude reprízou, v lepšom prípade novým variantom svojho úspešného predchodcu, bude asi sklamaný. Hudobný záber je na ňom oveľa širší, už to nie je výlučne bioelektrovízny technopop. Kedysi dominantné syntezátory znejú úspornejšie, pribudli živé perkusie a gitary. V mnohých prípadoch možno vystopovať inšpiráciu v súčasných trendoch (popjazzové „mattbiancovské“ gény skladieb Kabaret viet a Odvážny muž na písacom stroji), ale i v hudobnom odkaze minulosti (svojrázna adaptácia skladby Johana Straussa).

Na novej platní Banket buduje náladu postupne, skladby na seba nadväzujú logicky a nenásilne, ťažko si ich predstaviť v inej konfigurácii. Album je plný dorbných, výborne vypointovaných hudobných žartov a gagov, ktoré skladbám dodávajú nevšedný a netuctový šarm – odzbrojujúci detský hlások (Zlaté časy), drumľa, skandovaný potlesk, syntezátorový „úder päsťou“ s nasledujúcimi „hviezdičkami“ (Slovenské tango), citácia vlastného úspešného hitu (Bytové jadro problému) alebo samotná miniskladba Box, ktorá je tiež akýmsi hudobným žartom.

Kapitolou samou osebe je Müller ako spevák. S prehľadom výraznej osobnosti sa dokázal vysporiadať s problémom malého hlasového roozsahu a o to viac sa pohral s výrazom, ktorým dokázal ozvláštniť jednotlivé tituly. Ba čo viac, často strieda výraz svojho spevu aj počas jednej skladby, čim si z nej urobil akúsi malú hereckú etudu. Nečudo teda, že mnohé pesničky Banketu doslova volajú po videospracovaní. Dvojtónový spevák Müller, ako ho nazývajú zlomyseľníci sa s rovnakou istotou pohybuje v hudobných groteskách (Plesový marš, Slovenské tango), ako aj vo filozofujúcich pesničkových zamysleniach (Nález na svedomí, Čo s tým).

V značnej miere mu v tom napomohli výborné texty, ktoré napriek tomu, že nepochádzajú z jedného pera (okrem R. Müllera aj Daniel Mikletič a Peter Uličný), tvoria súdržný celok a dodávajú platni ráz komponovaného projektu sanžiaceho sa o niečo viac (najmä v myšlienkovom posolstve) ako o zbierku možných potenciálnych hitov. Dali mu možnosť stať sa prostredníctvom pesničiek vnímavým pozorovateľoma glosátorom života okolo nás, v ktorom okrem iného už ani „nepatrí na dnešnú scénu, milovať svoju vlastnú ženu“ (Čo s tým). Nie, nie sú negativistické, za každú cenu, nechýba v nich, podobne ako v hudbe, vtip či gag, sú však (ne)milosrdne reálne.

Banket ako celok vyšiel zo skúšky v podobe druhého albumu – albumu pravdy s čistým štítom, nanajvýš ak s drobnými škrabancami v podobe zbytočne natiahnutej, ináč vynikajúcej skladby Nález na svedomí, či neprirodzene zdrsneného spevu Silvie Slivovej (Svet tvojich predstáv). Platňa Druhá doba?! s obalom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani otec pop-artu Andy Warhol dokázala, že aj v hudbe označovanej (neraz s hanlivým nádychom) ako pop, často neúprimnej a sterilnej, možno vytvoriť dielo vo forme autorskej výpovede, akceptovateľnej pre najširšiu poslucháčsku verejnosť. Výpovede, ktorej sa dá veriť.

Album Druhá doba?! na Spotify

P.S.: Pri písaní tohto textu som (vtedy v roku 1988) netušil, že Svaťo Juřík sa de facto na nahrávaní albumu vlastne nepodieľal a Richard ho na obal uviedol z úcty k jeho práci na predchádzajúcej Bioelektrovízii. Taktiež ani to, že na obale sa „nepriznane“ použil motív z obraz Roy Lichtensteina Nurse z roku 1964, ktorý sa v aukcii v roku 2015 predal za 95 miliónov dolárov. Zistili sme to (v Opuse) v roku 2007 keď premiérovo vychádzal na CD v Edícii Sme a ozvala sa LITA…

instagram default popup image round
Follow Me
502k 100k 3 month ago
Share