ALBUM, KTORÝ MÁM RÁD: Peha – Deň medzi nedeľou a pondelkom (2005)
Nevedno, či je príbeh prešovskej kapely Peha definitívne uzavretý, v priebehu jej hibernácie sa objavovali informácie o možnom spojení jej mužskej časti s rôznymi speváčkami, naposledy so superstaristkou Karmen Pál-Baláž. Životná i hudobno-mediálna skúsenosť ma naučila, že „never say never“, napokon chystané, ale aj dlhé mesiace čo sa týka zverejnenia odkladané nové skladby viac ako 37 rokov rozídenej Abby nech sú toho žiarivým príkladom. Ale pre zjednodušenie, pozrime sa na roky 1998-2008. Vtedy totiž Peha bola regulárnou súčasťou slovenskej (a v závere aj českej) hudobnej mainstreamovej poprockovej scény. Mimochodom, ja v tom označení nevidím nič dehonestujúce, akýkoľvek vodný tok sa bez (dobrého) hlavného prúdu obvykle mení na stojatú bažinu. Zanechala po sebe štyri albumy a pre mňa je pozoruhodné zistenie, že (a to sa podarí málokomu) bol ten novší vždy o čosi lepší ako ten predchádzajúci. Z čoho logicky vyplýva, že ten najlepší nahrala Peha nakoniec. Bolo to v roku 2005 a žila z neho takmer ďalšie tri roky.
Dobrého nebýva veľa
Album má ani nie 38 minút. Nech nemýli údaj z CD prehrávača, ktorý hlási o desať viac. To len po skončení poslednej desiatej skladby nasleduje takmer sedem minút ticha a potom live klavírové preludovanie na tému hlavného hitu Spomaľ. Pre mňa pokojne mohla byť tá pauza skrátená na 30 sekúnd. Ale tých desať skladieb má jednu skvelú vlastnosť – ani jedna z nich zbytočne nenaťahuje minutáž, nenájdete tu jediný fadeout stišujúci sa do ticha niekedy aj takmer minútu. Desať skladieb plynule na seba nadväzuje a príjemne sa striedajú nálady i tempá. Mám úchylku vyplývajúcu zo skúseností rozhlasového redaktora i zostavovateľa kompilácií, že s poradím skladieb sa rád a dlho hrám. V tomto prípade by som len vymenil poradie skladieb 3 a 4 resp. 6 a 7. Vtedy na mňa pôsobí tých desať pesničiek ešte lepšie.
Za tebou, Spomaľ, Tieňohra – tri vrcholy
Každý dobre zostavený album by mal mať svoje vrcholy, ale aj „medzivrcholy“ a „medzipriestory“, ktoré poslucháča na ne pripravia. A je (v zmysle záverečnej skladby) fajn, keď aj tie nie sú iba nutnou výplňou, ale nepostrádateľnou súčasťou celkovej mozaiky. Úvodná Za tebou má všetko čo má dobrá pop-rocková hitovka mať – príjemný nadčasový sound, zapamätateľné intro, dobrú verziu a predovšetkým skvelý refrén so zapamätateľným sloganom – to všetko tu je. Spomaľ je z rodu zázrakov, ktoré sa jednoducho stanú a nedajú sa naplánovať ani naprogramovať. Býva výnimkou aby rozhlasový éter na niekoľko mesiacov ovládla skladba kde počujete iba akustický klavír a spev. Stalo sa to – je pozoruhodné, že v susednom Česku sa to prejavilo ešte viac ako u nás – a neviem, či odvtedy skladba z domácej (CZ/SK) produkcie ovládla český éter na deväť týždňov ako sa to stalo v tomto prípade, pričom ďalších desať týždňov bola ešte v Top3. V prípade nahrávky sa o ten skvelý zvuk klavíra postaral hosťujúci Martin Husovský zo spriataelenej Komajoty. No a Tieňohra je mojím skrytým pokladom s úžasnou zvukovou náladou, ktorá ozvláštňuje celkovo „tradičný“ sound pop-rockovej kapely.
„Medzivrcholy“
Ak ostaneme pri horolezeckej analógii, aj tých medzivrcholov je viac: titulná skladba Deň medzi nedeľou a pondelkom v podobe koncertnej „štadiónovky“ dobre zachytenej dobovým videoklipom, singlová Renesancia, dokonalá finálovka Bolo, je a bude a taktiež aj Príliš veľa sentimentu – ďalší môj súkromný pesničkový diamant, ktorý čaká na svoje (znovu)objavenie. Ak by som mal z akýchkoľvek dôvodov urobiť z tohto albumu štvorpesničkové EP – malo by túto dramaturgiu:
1. Za tebou
2. Spomaľ
3. Tieňohra
4. Príliš veľa sentimentu
V ňom je esencia Pehy a toho najlepšieho čo v nej, z môjho pohľadu, bolo.
Zvyšné tri skladby (Opýtaj sa, Chodec na lane, Opatrný) tvoria „základný tábor“, bez ktorého by album ako celok bol nekompletný.
Dobré veci musia dozrieť
Umelecký aj komečný úspech „dňa 7 a 3/4“ bol dôsledkom vývoja na našej scéne a dozrievania Pehy, predovšetkým líderky Katky Knechtovej. Debutový album Niečo sa chystá (1999) bol o dokázaní „samým sebe“ (predovšetkým Katka a Maťo Migaš), že nová kapela nebude iba zabudnuteľnou odmocninou IMT Smile odkiaľ odišli, ale ich rešpektovaným konkurentom a vydobyje si svoj priestor na domácej scéne. Ďalšie dva – Krajinou (2001) a Experiment (2003) – už naznačili a potvrdili, že nielen vizuálnou líderkou sa stane Katka, ktorá sa vyvíjala ako skladateľka aj ako speváčka. Vo svojom vokálnom prejave postupne začala hľadať a nachádzať stále nové farby a ich odtiene, v repertoári sa stala dominantnou.
Mám pocit, že pri štvrtom albume akoby všetci prestali zbytočne „tlačiť na pílu“ – už nebolo potrebné nikomu dokazovať, že Peha je kapela, ktorá má na to aby sa presadila s vlastným a dobrým repertoárom. A možno aj preto pôsobí DMNAP tak akosi samozrejme ľahko, prirodzene a (dodnes) moderne. Ide z neho pozitívna energia, ktorá pôsobí akoby mimochodom, spôsobom „veď je to také ľahké“. Určite nebolo, veď kapela nahrávala album počas ôsmich mesiacov vo vlastnom štúdiu Perina a precízny zvuk s mnohými dobre vymyslenými a dotiahnutými detailami je cítiť a počuť. A „last but not least“ by som rád spomenul, že nespochybniteľnú zásluhu na úspechu celého celku majú aj texty Vlada Krausza, najlepšieho a najúspešnejšieho slovenského textára posledných dvoch dekád. Bez neho by dejiny slovenského pop-rocku vyzerali asi inak a určite nie lepšie. A maximálne kompatibilne s nimi pôsobí aj text k úvodnej Za tebou od ďalšej spriaznenej východniarskej duše – Rasťa Kopinu. Katka mu to skvele vrátila v novej verzii skladby Nestrieľajte do labutí, ktorá na prvej výberovke košických Nocadeň zrazu získala iný a lepší rozmer.
Spotify
Tidal
YouTube
