20. septembra na galavečeri v bratislavskom Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava budú odovzdané Ceny Slovenského zväzu autorského (SOZA) za rok 2017. Redakcia okulture.sk pripravila rozhovory s viacerými nominovanými umelcami. V jednej z kategórii na Cenu SOZA ako najúspšnejší mladý autor je aj držiteľka vlaňajšej špeciálnej ceny rádia Európa 2 – Celeste Buckingham.
Si známa predovšetkým ako interpretka. Ako by si však samú seba definovala ako autorku?
Spievam odjakživa a študovala som aj na konzervatóriu spev, je to súčasť mojej identity, mojej práce Napriek tomu sa stále viac vnímam ako autorka – songwriterka. Nie v tom zmysle slova, že by som robila veľkolepé aranžmány alebo hrala na viacerých nástrojoch. Som autorkou popových pesničiek v rámci textu a melodických liniek. Je to pre mňa unikátna práca a keďže takto pracujem oficiálne sedem rokov, hoci texty a melódie som tvorila odmalička, tak sa definujem aj ako songwriterka.
Je rozdiel v tom, keď píšeš skladby pre seba alebo pre niekoho iného?
Určite je v tom rozdiel, ale mňa veľmi baví písať pre druhých. My umelci všeobecne sme takí chameleóni, my sa radi „pretvarujeme“ a vkladáme sa kreatívne do situácií niekho iného. Možnosť písať pre druhých ľudí mi prináša slobodu. Pretože keď si píšem skladby pre seba, tak mám pravidlo, že to musí byť úprimné, autentické, musí to byť inšpirované skúsenosťami z môjho vlastného života. Keď však píšem pre iných, tak môžem ich zážitky opisovať svojimi slovami a to je úžasný pocit.
Ako vyzerá práca na skladbe, keď na nej pracuje viacero autorov?
Väčšina mojich vecí vznikla v spolupráci s ďalšími spoluautormi. Málokedy to však bola nejaká veľká skupina, obvykle ja a jeden človek, napríklad môj producent Martin Šramek alebo jeho kolegovia zo štúdia – Andrej Hruška, Matej Mikloš. Najväčšia skupina, s ktorou som tvorila pesničku mala boli desať ľudí. Bolo to v Amerike a tvorili sme pre niekoho iného. Ja radšej fungujem v menšej skupine, ale musí medzi nami fungovať hudobná chémia. Nemusíme si rozumieť ako ľudia, nemusíme sa ani veľmi poznať, ale ide o to, aby sme si rozumeli v tom aký je náš cieľ, čo chceme dosiahnuť tou pesničkou.
Si nominovaná v oceneniach Ceny SOZA v kategórii Najúspešnejší mladý autor. Aký je Tvoj vzťah k organizáciám zastupujúcim práva autorov?
Myslím si, že je veľmi dôležité, že existujú takéto zväzy a spoločnosti či už národné alebo medzinárodné, ktoré chránia práva autorov, songwriterov. Pesnička totiž nie je fyzický produkt, nedá sa chytiť do ruky, takže oveľa komplikovanejšie sa predáva a neľahko sa to vysvetľuje. Je to súčasť kultúry, takže tam vznikajú aj iné komplikácie, ktoré by sa veľmi ťažko riešili bez takýchto agentúr.
Vo svojej kategórii si nominovaná spolu s Emmou Drobnou a Martinom Harichom. Všetci ste pritom vyšli z veľkých televíznych kastingových, primárne interpretačných projektov. Ako si to vysvetľuješ?
Málokedy sa stane, že človek z týchto súťaží potom má rýchlo šancu ukázať svoju vlastnú tvorbu. Takže určite je to dôležité, že niekto vníma a oceňuje túto prácu, lebo viem či už z vlastných alebo skúseností mojich kolegov, že to vôbec nie je jednoduché prezentovať sa predovšetkým svojou vlastnou tvorbou. Chce to odvahu a tvrdú drinu.
Veľkú cenu SOZA získa Marika Gombitová. Ako ju vnímaš?
Je to legenda. Ja som mala príležitosť spolupracovať s Marikou netradičným spôsobom, keď som vystupovala na vianočnom koncerte v Prahe, kde sme s inými mladými umelcami spievali jej pesničky. Vnímam ju ako človeka, ako umelca, ktorá ako jedna z prvých vytvorila tú naozajstnú slovenskú popovú hudbu. To je veľmi vzácna vec a myslím si, že je vhodné, že získava túto cenu tento rok.
