20. septembra na galavečeri v bratislavskom Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava budú odovzdané Ceny Slovenského zväzu autorského (SOZA) za rok 2017. Redakcia okulture.sk pripravila rozhovory s viacerými nominovanými umelcami. V trojici najúspešnejších na Cenu SOZA ako najhranejší autor-textár je aj Boris Filan.
Ako vnímaš fakt, že sa Ti dlhodobo darí písať tak úspešné texty?
Ja som celý život počúval rockovú alebo jazzovú muziku, ale keď som bol mladý stále bola niekde ďaleko. Potom prišli Beatles a tí sa mi páčili lebo boli takí chlapčenskí, že som tomu veril. My sme robili pesničky tak, že sme to naozaj najprv v reálnom živote prežívali a potom 10% z toho sme urobili tak, aby to v sebe malo tú energiu. Jednou z takých pesničiek, ktorá mala vďaka tomu úspech bola Učiteľka tanca s Hammelom. To bol autentický zážitok toho ako sme chodili na tanečnú. S Elánom to je Stužková. Pesničky majú svoju energiu – koľko do toho vložíš, toľko to vyžiari.
Zasahovali – „vŕtali“ Ti do textov Paľo Hammel alebo Eláni alebo to bolo úplne na Tebe?
To bolo a je o spolupráci. Nedá sa hovoriť o “vŕtaní”, ale o zosúladení sa. Mám taký zvláštny dar, že dokážem v mysli počuť Paliho alebo Jožov (Rážov – pozn. autora) hlas. Keď som písal text, tak tie slová nejakým zvláštnym spôsobom vychádzali z ich úst. Aj Ty niekedy, keď si prečítaš kúsok mojej knižky, tak možno budeš počuť môj hlas. ?
O čom, primárne, sú Tvoje texty?
Ja som zo všetkého najviac vždy túžil po pohode. Takže nikdy som nemal ambíciu robiť protestsongy. Mal som pocit, že hudba má šíriť pohodu a myslím, že sa to občas podarilo.
Keď sme už sme pri protestsongoch – ja si pamätám, keď som v roku 1998 nastúpil do Slovenského rozhlasu, tak som sa v archíve dostal k prvému vydaniu albumu Zvonky zvoňte, kde pri pesničke Balada o smutnom Jánovi bolo veľkými písmenami napísané: NEVYSIELAŤ – PALACH. Ak mám dobré informácie tento text vznikol dávno pred augustom 1968…
Rozprávali sme sa o tom s Kamilom Peterajom, že sú niektorí publicisti, ktorí si vytvárajú také umelé legendy. V spomienkach Jiřího Černého je napísané, že Balada o smutnom Jánovi – to byla předtucha Palacha. Tá pesnička naozaj vznikla v 2. ročníku na SVŠ-ke (stredná všeobecno-vzdelávacia škola – pozn.) počas hodiny biológie. Bola to moja prvá pesnička a prvý raz v živote som cítil, že mám v ruke ten telefón do neba. Na prvý pokus som to celé napísal, dal som to Palimu Hammelovi a mal som taký pocit, že v tej chvíli nemôžem robiť nič iné. Súvislosť s Palachom je asi náhodná, ale ako povedal Jirko Černý, byla to předtucha.
A mal si kvôli tomu textu potom neskôr nejaké problémy s cenzúrou?
Nie, ja som mal jediný problém, keď Elánu chceli zakázať v jednej pesničke (Spolok cvokov – pozn.), slová “ruka v nohavičkách”. Keď som to chcel prepísať na “noha v rukavičkách”, napokon povedali – “tak nech to tam je”.
Na čom aktuálne pracuješ a čo chystáš do budúcnosti?
Momentálne štartujem v Slovenskom rozhlase nové Pálenice, dohodol som sa, že urobíme najmenej jeden rok. Stále píšem knižku Silvester, ktorú som chcel vydať už tento rok na Vianoce, ale vyšla Hodina človečiny. Tak to necháme na to blížiace sa nešťastné okrúhle výročie…
A čo sa týka piesňových textov?
Pesničkové texty som napísal pre Elán. Teraz Jožo zhudobnil pesničku s poetickým názvom Nedráždi Ráža bosou nohou.
Ako vnímaš inštitúcie ako SOZA. Čo prináša Tebe, prípadne slovenskému umeniu?
Ochranné organizácie majú samozrejme veľký význam. SOZA bola na Slovensku založená špecifickým spôsobom, takže sa v tomto novom svete ešte len hľadá, ale bojovali sme a bojujeme za to, aby tí čo prídu po nás, boli spravodlivejšie odmeňovaní.
Veľkú cenu SOZA získa tento rok Marika Gombitová. Ako ju Ty vnímaš?
Ja mám Mariku veľmi rád. Úžasne si vážim, že dokázala niečo čo takmer nikto okolo nej. Keď uslintaní psi bulváru škrabali na jej dvere, tak odolala pokušeniu otvoriť a nechať sa do toho vtiahnuť. A svojím spôsobom uväznená vo svojej samote zostala stále taká krásna osobnosť. Marika je veľký človek.
