V utorok 17. novembra sme si pripomenuli 37 rokov od Nežnej revolúcie. Vo Vrakuni, v Predajnej a v okolí Strážskeho má dedičstvo komunistického režimu dodnes hmatateľnú podobu. Sú ním chemikálie v podzemnej vode, jamy plné odpadu zo spracovania ropy aj zakopané sudy s toxickými látkami. Na tieto tri miesta sa v celovečernom dokumente Zóny nikoho vydali režisérky Viera Čákanyová, Lucia Kašová a Barbora Sliepková. Po premiérach na festivaloch Jeden svet v Bratislave a MFDF Jihlava uviedla film vo štvrtok 19. novembra do slovenských kín Asociácia slovenských filmových klubov (ASFK).
Čierne oči nad Predajnou
Nad obcou Predajná sa v čiernej hladine dvoch jám zrkadlia brezy. Starostka Tatiana Čontofalská volá jamy „čierne oči“. Pri pohľade zhora akoby hľadeli na dedinu. V šesťdesiatych rokoch sem začala rafinéria Petrochema Dubová ukladať odpad. O dve desaťročia neskôr jamy prekryli drevom a fóliou a zasypali zeminou. Miestni si ešte pamätajú, ako na nej vyrástla tráva. Potom sa pôda začala vydúvať a prepadávať. Čierna hladina sa opäť objavila na povrchu. „Garnitúry sa u nás striedajú každé štyri roky. Chemické procesy v jamách prebiehajú už viac ako 60 rokov,“ píše v autorskej explikácii Barbora Sliepková. Jej slová vystihujú otázku, ktorá spája všetky tri príbehy filmu. Kto prevezme zodpovednosť za priemyselný odpad, ktorý v krajine zostáva celé generácie?
Zakopané sudy pri Strážskom
V okolí niekdajšieho podniku Chemko Strážske má toto dedičstvo podobu zakopaných sudov. Lucia Kašová sleduje, ako sa toxické látky dostávajú do potravinového reťazca. V obrazoch inšpirovaných biblickými motívmi hľadá spôsob, ako priblížiť túto skúsenosť ľuďom v regióne. „Chcem apelovať na kresťanské cítenie ľudí a podporiť uvedomenie si nebezpečenstva, v ktorom žijeme, ktoré dýchame a jeme,“ píše režisérka Lucia Kašová.
Skládka vo Vrakuni
V bratislavskej Vrakuni sa príbeh skládky odohráva aj pod ulicami mesta, v podzemnej vode. Viera Čákanyová si za predlohu pre svoju animovanú časť vybrala hubové podhubie. Jeho vláknami vedie divákov po stopách minulosti skládky až k otázke jej budúcnosti. Túto cestu si predstavuje ako pohyb v počítačovej hre. „Ako zostupujeme do hlbín myceliálnej siete, ocitáme sa v jednotlivých leveloch,“ opisuje svoj prístup Viera Čákanyová.
Každá z troch režisérok si vybrala jednu lokalitu a vlastný spôsob, ako ju zachytiť. Spája ich rozhodnutie postaviť do centra rozprávania samotnú krajinu. „Toxicitu však vnímame aj v spoločenskom systéme, ktorý tieto problémy vytvoril a odvtedy ich mentálne vytesňuje,“ píšu autorky v spoločnej režijnej explikácii.
Tvorkyne a tvorcovia filmu
Na Zónach nikoho sa stretli tri dokumentaristky, ktorých predchádzajúce filmy pozná aj medzinárodné publikum. Viera Čákanyová uviedla svoje Poznámky z Eremocénu na Berlinale, snímka Námorník Lucie Kašovej mala premiéru na festivale Hot Docs v Toronte a Barbora Sliepková získala za Čiary hlavnú cenu Opus Bonum na festivale Ji.hlava. Zóny nikoho vznikli v slovensko-českej koprodukcii pod vedením producentky Anny Mach Rumanovej zo spoločnosti Filmsomnia. Film trvá 101 minút.
Regionálne projekcie a školy
Na uvedenie do kín nadviažu regionálne projekcie s diskusiami a premietania pre stredné školy. Pre študentov a študentky pripravuje tím filmu program Adoptuj si zónu. Triedy si vyberú environmentálnu záťaž vo svojom okolí, preskúmajú ju pomocou máp a odborných zdrojov a pripravia otázky pre ľudí a inštitúcie, ktoré sa daným miestom zaoberajú.
Zdroj: Eva Pavlovičová | upravené redakciou




