Na dobrú duchársku ľakačku nepotrebujete vždy opustený cintorín. Niekedy stačí zubárske kreslo, detský bunker z vankúšov alebo chvíľa ticha, počas ktorej sa vám zježia vlasy na zátylku a máte nepríjemný pocit, že za vami niekto stojí. Insidious: Sú medzi nami je v slovenských kinách už niekoľko týždňov a podľa aktuálneho programu kín ho tam nájdete už len do 29. septembra — ak si ho chcete pozrieť na veľkom plátne, ostáva vám posledná príležitosť.
Režisér Jacob Chase do filmu pretavil svoju klaustrofóbiu aj panický strach zo zubárov. Pre jednu zo scén preto filmári postavili labyrint z 250 vankúšov a matracov, z nevinného detského úkrytu sa však veľmi rýchlo stane miesto, z ktorého chcete nájsť východ okamžite. V inom momente príde na rad zubárska ordinácia. Tvorcovia pritom namiesto spoliehania sa na zelené plátno stavili vo veľkom na skutočné kulisy, masky a praktické efekty.
Práve tieto hororové sekvencie patria k veciam, ktoré si všímajú aj recenzie. Zaujímavé je, že aj kritici s veľmi rozdielnym názorom na celý film sa zhodli práve na vankúšovom labyrinte ako jednej z jeho najnápaditejších scén. Recenzenti pripisujú režisérovi Chaseovi cit pre načasovanie ľakačiek a schopnosť premeniť obyčajný známy priestor na pascu.
Nová rodina v starej franšíze
Novinka známej franšízy pritom v príbehu otvára dvere úplne novej rodine. Slobodná matka Gemma (Amelia Eve) dokáže vstupovať do temnej ríše stratených duší známej ako The Further. Tentoraz však cesta funguje aj opačne: niečo z druhej strany môže prísť s ňou. A zostať.
Fanúšikovia série o svoje staré nočné mory neprídu. Vracia sa parapsychologička Elise Rainier v podaní Lin Shaye aj bytosti známe z predchádzajúcich filmov. James Wan, jeden z tvorcov pôvodného Insidious, prirovnáva sériu k pieskovisku: nový režisér musí rešpektovať jeho hranice, ale vo vnútri sa môže hrať po svojom.
Ak teda patríte k ľuďom, ktorí si pri horore radi zakryjú oči a o sekundu neskôr pomedzi prsty aj tak pozerajú ďalej, na Insidious: Sú medzi nami v kine ostáva už len posledných pár dní.
Zdroj: Zuzana Vašková | upravené redakciou
