Koncom januára 1945 už východnú časť našej krajiny obsadila Červená armáda, začali tam vznikať nové orgány verejnej správy – národné výbory. Ostatné územie naďalej okupovali ozbrojené zložky hitlerovského Nemecka. Front, ktorý rozčesol Slovensko, napredoval v hornatom teréne síce pomaly, Nemci kládli tvrdý odpor, ale málokto už pochyboval o blížiacom sa konci vojny. Čo komu prinesie? Tak znela otázka. A odpoveď: Zachráň sa, kto môžeš!
Košice a Prešov oslobodili sovietske jednotky v jeden deň – 19. januára, Spišskú Novú Ves o týždeň neskôr a Poprad dva dni nato. Spišskí Nemci sa medzitým presunuli na západné Slovensko a ďalej do sudetských krajov. O ich totálnej evakuácii rozhodol ešte koncom októbra 1944 sám ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Podľa jeho príkazu, o ktorom slovenská vláda nebola ani informovaná, len priamo vodca Deutsche Partei Franz Karmasin, mali svoje domovy opustiť všetci Nemci z horného i dolného Spiša, okolo 30-tisíc ľudí. Ako však uvádza historička Soňa Gabzdilová zo Spoločenskovedného ústavu SAV, tisíce z nich sa tomu vzpierali, preto posledný transport odišiel zo Spiša až 23. januára 1945, keď bol už front za humnami.
V tom čase sa už končila aj evakuácia Nemcov žijúcich na hornej Nitre a začala sa v Bratislave a jej okolí. Esesáci zodpovední za túto akciu všetkým odchádzajúcim tvrdili, že je to len dočasné opatrenie a že sa čoskoro vrátia. Slovenská vláda sa vraj postará o to, aby ich príbytky neobsadili cudzí ľudia. Každému však muselo byť jasné, že v prípade zjavného víťazstva vojsk protihitlerovskej koalície pre nemeckú menšinu už nebude v obnovenom Československu miesto. Poslucháčov vysielania londýnskeho rozhlasu v tom utvrdzovali aj pravidelné príhovory exilových politikov Jana Masaryka a Vladimíra Clementisa: „Strašné skúsenosti, ktorých sme sa dožili s nemeckou menšinou, nás nútia ďalej s ňou už nepočítať v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.“
Čo sa týka československých Nemcov a Maďarov, s myšlienkou ich povojnového vysídlenia Beneš prvýkrát verejne vystúpil v decembri 1943. Košický vládny program na začiatku apríla 1945 prijal zásadu budovania štátu bez neslovanských menšín. Nemcom a Maďarom sa malo odňať štátne občianstvo a konfiškovať majetok. Vydaním Benešových dekrétov v lete toho istého roku nadobudli zásady silu zákona. Na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade vysvetľoval vtedajší povereník vnútra Gustáv Husák, ako na to: „Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili protifašistickej činnosti.“
Získať výnimku znamenalo osvedčiť spoľahlivosť. Postup pri vydávaní takéhoto osvedčenia však neupravoval žiaden právny predpis.
Čakalo sa už iba na požehnanie víťazných mocností, ktoré sa na prelome júla a augusta 1945 stretli v Postupime. Na konferencii však prešiel iba odsun Nemcov, jednostranné vysídlenie Maďarov nenašlo medzinárodnú podporu a nedostalo sa ani na program rokovania. (z článku v denníku PRAVDA, 20. januára 2015)
ZDROJ: Marcel Hanáček
