Oddaný otec spraví tragickú chybu, ktorá otrasie jeho milujúcim manželstvom a zanechá ho úplne osamoteného. Pod hrozbou väzenia a s pocitom neznesiteľnej viny sa snaží získať späť dôveru svojej ženy a zachrániť lásku, ktorá ich napriek bolesti spája. Je vôbec možné nájsť vykúpenie alebo sú niektoré zlyhania jednoducho príliš veľké na odpustenie?
10. septembra film čaká slovenská premiéra, keď bude otváracím filmom Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. Do kín príde 11. septembra.
Producentka Veronika Paštéková o filme:
Ako ste počas nakrúcania filmu pracovali vnútorne ako žena – s témou, pri ktorej každému ako prvé napadne: „Mne sa to nemôže stať“?
V roku 2019 za mnou prišiel Dušan Budzak, ktorý napísal knihu o svojom najlepšom priateľovi. Zistila som, že nejde o ojedinelý prípad – práve naopak. Vo svete sa odohrali desiatky podobných tragédií, ktoré spája syndróm zabudnutého dieťaťa.
Ako matku sa ma tento príbeh hlboko dotkol. Nikdy predtým som o „syndróme zabudnutého dieťaťa“ nepočula. Nebola som si istá, či máme odvahu tento film natočiť. Spomenula som si na mediálny hon, rýchle súdy, krutosť. Potom som si však uvedomila, že tento príbeh potrebuje priestor v ktorom ho budeme môcť porozprávať pravdivo, tak aby aj ľudia, ktorí potrebovali pri týchto prípadoch obviňovať a trestať, mohli uvidieť to, čo im bolo ukryté. Oslovili sme talentovanú režisérku Terezu Nvotovú, ktorá mala vtedy za sebou film Špina, v ktorom dokázala spracovať podobne ťažkú tému vyrovnávania sa s traumatom znásilnenia. V deň, keď sme mali naplánované spoločné stretnutie, sa mi narodil syn – a tak sa napokon stretli len Tereza s Dušanom. Tereza nakoniec prišla s brilantným konceptom: film na dlhé zábery, ktorý by nám umožnil zostať čo najbližšie pri otcovi, vidieť svet jeho očami – a možno ho tak aj lepšie pochopiť.
Nechceme kázať, či vysvetľovať – chceme vytvoriť priestor pre diskusiu, či už spoločenskú, alebo intímnu – samých so sebou. A dúfam aj, že zároveň pomôžeme predísť budúcim tragédiám.
Do akej miery bolo pre vás kľúčové získať do hlavnej úlohy Milana Ondríka?
Milana poznám už roky — zaujal ma už v čase, keď hrával v nitrianskom divadle, najmä ako Adam Šangala. Pre Terezu bol od začiatku jasnou a v podstate jedinou voľbou. Pre celý projekt bolo zásadné, aby ponuku prijal.
Pamätám si, ako som sa pripravovala na ten telefonát — čo mu poviem, ako ho oslovím. Podarilo sa mi ho zastihnúť v uvoľnenej chvíli a on mi len povedal: „Dobre, rýchlo mi porozprávaj.“ V tom čase sme už mali prvú verziu synopsy, tak som mu priblížila, ako bude príbeh spracovaný aj akým spôsobom chceme film realizovať.
Na druhej strane sa odrazu ozvalo ticho. Zľakla som sa, či zložil. „Milan, si tam?“ Ešte pár sekúnd nič, a potom som v jeho hlase počula dojatie. „Áno, chcem to robiť s vami. Chcem ten príbeh vyrozprávať. Myslím si, že sa to môže stať komukoľvek.“
Čo pre vás znamená výber na Medzinárodný filmový festival v Benátkach?
Festival v Benátkach bol založený v roku 1932 a je jednou z najväčších filmových udalostí svetovej kinematografie. Sme veľmi šťastní, že si film Otec vybrali do jednej zo svojich oficiálnych súťažných kategórií Konkrétne Orizzonti. Výber na takýto prestížny festival nám potvrdzuje, že film je hodnotný nie len témou, ale aj svojim uchopením a spracovaním.
Rozhovor s režisérkou Terezou Nvotovou:
Váš vizuálny prístup vo filme Otec je výrazný. Čo vás viedlo k tomu, aby ste postavili film na dlhých, neprerušených záberoch?
Pre mňa je jazyk filmu rovnako dôležitý ako príbeh. Nevedela som si predstaviť tento film v klasickej epizodickej štruktúre, lebo by to bolo ako pozerať si fotoalbum z pohrebu. To nikto nechce. Ja som chcela niečo skôr ako videohru, ale v úplne iných okolnostiach, ktoré nás vedú hlbšie do seba. Chcela som, aby divák cítil spojenie s hlavnou postavou a úplne sa ponoril do jej sveta. A dlhými zábermi som mu nedala na výber – žije jeho život bez prerušenia a odstupu.
Vo filme je silne cítiť fyzickú blízkosť – kamera sa pohybuje s postavami, akoby s nimi dýchala. Ako ste s kameramanom Adamom Suzinom vytvorili túto intimitu?
Príprava bola veľmi dôkladná – s hercami aj s Adamom. Aby to pôsobilo prirodzene, vytvorili sme si presný plán pohybov kamery a hercov. Pri niektorých scénach sme dokonca nasnímali lokáciu a preniesli ju do 3D programu, kde sme si skúšali kameru s rôznymi objektívmi, žeriavmi či steadicamom. Každý záber sme veľa skúšali – niektoré aj celé dni – aby to vyzeralo hladko a bez chýb. Niekedy sa kamera v jednom zábere musela presunúť z auta na steadicam a potom na žeriav. Bola to veľká výzva pre všetkých, lebo sme potrebovali technickú presnosť a zároveň autentické emócie od hercov. Mám pocit, že som si týmto filmom prešla ďalšou filmovou školou.
Rozhodli ste sa priviesť na pľac aj strihača a skladateľa, čo nie je bežné. Ako to ovplyvnilo výsledný film?
V mojich predošlých filmoch bol strih úplne kľúčový a strihači boli blízki tvoriví spolupracovníci. Tu som si ale všetky tie rozhodnutia, ktoré robíme v strižni, vlastne zakázala, keďže sú to zábery bez strihu. Preto som pozvala Nikodema na plac – aby robil to, čo bežne v strižni, len namiesto strihania mi hneď hovoril, ak niečo nemá rytmus alebo nesedí. A ja som to rovno menila na pľace. Sú tam aj momenty, keď postava akoby odíde do svojho vnútorného sveta – tam som chcela, aby prevzala slovo hudba a zvuk. Preto bol hudobný skladateľ Pjoni (Jonatan Pastirčák) na pľac. Mal so sebou už pripravené motívy a niektoré dokonca tvoril priamo počas nakrúcania, takže sa hudba s obrazom spájala v priamo tak keď sme točili. Páčilo sa mi, že obraz nediktoval všetko, ako to väčšinou býva, ale jednotlivé zložky sa navzájom prirodzene ovplyvňovali.
Akú prípravu to vyžadovalo od hercov, hlavne od Milana Ondríka?
Začala som so stretnutiami s Milanom a Dominikou, hlavnou dvojicou, kde sme prešli celý scenár. Rozprávali sme sa o každom detaile, myšlienke, pocite. Potom Milan pracoval sám, tak ako to vždy robí – vo svojej kôlničke. Počas nakrúcania sme mali aj skúšobné dni len s hercami a kamerovým štábom, aby sme všetko zosúladili s kamerou. Najväčšia výzva boli scény s dcérou – dvojročné dieťa sa totiž nedá režírovať. Preto Milan a Dominika pol roka pred nakrúcaním pravidelne chodili za dievčatkami, aby si vybudovali reálny vzťah. Mali sme pre istotu dve, keby sa v deň nakrúcania niečo pokazilo.
Vo filme cítiť silné výkony, veľké herecké scény, ktoré ale pôsobia stále veľmi prirodzene. Ako ste ich viedli, aby vydržali v tom emočnom prúde počas dlhých záberov?
Na pľaci ich vlastne veľmi nerežírujem. Keďže skúšobné obdobie bolo dlhé a detailné, nemusela som na pľace nič vysvetľovať. Len im pomáham dostať sa emocionálne tam, kam potrebujú, lebo sami seba nevidia. Milan často hovorí, že to bola jeho najťažšia rola. A nečudujem sa – aby to zahral pravdivo, musel si prežiť najhoršiu nočnú moru. Nedalo sa to hrať, musel v tom existovať, byť tým otcom on sám. Nikdy som nevidela herca tak oddaného filmovej roli.
Ako vás práca v reálnom čase s minimálnym strihom ovplyvnila v rytme a rozprávaní?
Scény som si musela predstavovať vizuálne už počas písania scenára a stále ich prispôsobovať lokácii a hereckým možnostiam. Pri každom momente som sa pýtala, či záber nesie pocit postavy, či ma to drží, alebo odpája, či to cítim. To ovplyvňovalo všetko – či bola kamera na žeriave alebo pár centimetrov od hercovej tváre v Adamových rukách.
Hudba pôsobí vo filme veľmi prirodzene, nie ako pridaná vrstva. Aká bola spolupráca s Pjonim a akú úlohu hrá hudba vo filme?
Pre veľa režisérov je dlhodobým partnerom kameraman, pre mňa je to skladateľ. Spolupráca s Pjonim je vzácna, lebo si nepotrebujeme veľa vysvetľovať. Keď poviem, že hudba má pôsobiť „tekuto“, alebo priniesť pocit studeného vzduchu, alebo krehkej nádeje, hneď chápe. Tento proces bol ale pre oboch nový – hudbu sme vymýšlali už pri scenári, rozhodovali, kde sa objaví a čo má niesť. Jonatan urobil variácie, ktoré sme niekedy púšťali aj počas nakrúcania, a niektoré skladby dokonca tvoril priamo na mieste. V strižni sme potom soundtrack spoločne dotvárali. Dávali sme si pozor, aby bola hudba silná, ale nikdy vtieravá – nemala diktovať emócie, ale vychádzať zvnútra okamihu.
Toto nie je vaša prvá skúsenosť s emočne náročným materiálom. Ako vás na tento projekt pripravili vaše predošlé filmy Špina alebo Svetlonoc?
Veľmi. Všetko, čo viem, som sa naučila na týchto dvoch filmoch. Ale nechcem sa opakovať, bavia ma nové výzvy. Pri Svetlonoci som bola rok zavretá v strižni a bolo to veľmi vyčerpávajúce. Možno aj preto som sa rozhodla tentoraz tomu vyhnúť a urobiť všetky zásadné rozhodnutia už predtým. Úprimne, pri každom filme mám pocit, že môže skončiť ako katastrofa, lebo sa vrhám do niečoho, čo vlastne nepoznám. Ale emočne intenzívne témy sú pre mňa palivo – keď ich cítim, posúvajú ma a inšpirujú v každom smere. Bez toho by som ani nevedela, ako film robiť.
Kedy ste si uvedomili, že film nie je len o tragédií, ale je to aj o príbeh lásky?
Úplne to prišlo až počas nakrúcania, keď som videla postavy na plátne a cítila, ako im situácia znemožňuje vzťah. Je pre nich ťažké milovať ako predtým, ale ešte ťažšie prestať.
Aké otázky ste si kládli, keď ste tvorili postavu Michala?
Ja som sa nepýtala seba, ale Dušana, spoluautora scenára. Pri Michalovej postave sme vychádzali z jeho najlepšieho kamaráta, ktorý to naozaj zažil. Sama by som to nevedela napísať. Najviac ma zaujímali chvíle, ktoré vo filmoch či biografiách väčšinou nie sú – tie momenty medzi veľkými udalosťami. Podľa mňa ukazujú viac pravdy o postavách, ale aj o nás ako ľuďoch. Sú to chvíle, keď nemáme nad sebou kontrolu, nikto sa na nás nepozerá a sme sami sebou.
Príbeh rozprávate bez senzácie. Namiesto toho idete do tichého stretu s vinou, pamäťou a krehkosťou. Bola to vedomá voľba od začiatku?
Áno. Takéto príbehy často poznáme len zo senzáciechtivých článkov. Ja som to chcela porozprávať úplne opačne. Nesústredila som sa na samotnú tragédiu, ale na vnútorný boj postavy, ktorá sa to snaží pochopiť a prežiť.
Ako vytvárate empatiu bez toho, aby ste postavu otca ospravedlňovali?
Toto bola pre mňa najväčšia výzva pri písaní. Chcela som nechať priestor divákom, aby si urobili vlastný názor. Preto som stále balansovala medzi tým, čo povedať a čo nechať
nepovedané. Ale vedela som, že ak sa to podarí, diváci budú cítiť s Michalom – ktorý sa vlastne len učí prijať samého seba.
Vo filme je veľmi úprimne zachytený pár v kríze. Ako ste s hercami skúmali túto emočnú vzdialenosť a možnú opätovnú blízkosť?
Rozprávali sme sa, zdieľali osobné skúsenosti, skúšali… A keď niečo pôsobilo neprirodzene, zmenili sme to.
V čom vás film Otec zmenil?
V živote som sa dostala do bodu, kedy som si uvedomila, koľko viny neustále cítim, ako keby to bolo niečo stále prítomné. Najprv som si myslela, že to je nejaký môj problém, ale keď som sa rozprávala s ľuďmi okolo, zistila som že aj ľudia, ktorí nemajú za sebou veľké traumy majú silné pocity viny. A aby sme sa ich aspoň nachvíľu zbavili, obviňujeme ostatných – či už z väčších zlyhaní, alebo malých malicherností, za ktoré nikto nemôže. Je však rozdiel medzi vinou a pocitmi viny. Aspoň to mi často opakuje moja terapeutka. Príbeh Otca ma zaujal aj preto, lebo sa pýta čo je vlastne vina? A kto je vinný keď sa stane niečo strašné, ako smrť dieťaťa, ktorú však nikto nespôsobil vedome? Vinníkom je to ako funguje ľudský mozog. Ako sa s takouto vinou vyrovnať, a ako nájsť odpustenie, mier? Ako s tým má naložiť spoločnosť? Alebo jeho blízky? Ja na tie otázky nemám priamočiaru odpoveď, ale tým že som s nimi niekoľko rokov cez tento film žila – dostala som sa bližšie k prijatiu vlastnej krehkosti, omylnosti, a bližšie k tomu vnútornému mieru, ktorý som cez vrstvu viny nevedela nájsť.
Ako dúfate, že diváci na film zareagujú – nielen emočne, ale aj s odstupom?
Myslím, že sme od seba dnes odpojenejší než kedykoľvek predtým. Tento film je aj výzva prijať samých seba so všetkými nedokonalosťami, nie len obraz, akým by sme chceli byť. Bez toho nevieme prijať ani pochopiť jeden druhého – a to vedie k polarizácii, autokraciám a vojnám… Všetko sa začína pocitmi.
Čo vo vás zostalo teraz, keď je film hotový?
Stále sa učím, o čom ten film vlastne je. Príbehy ma priťahujú, lebo vo mne otvárajú otázky a nedokážem ich pustiť, kým ich neprežijem pri tvorbe filmu. Tento príbeh je hlboko existenciálny, preto ma stále núti premýšľať o samotnej existencii. Otvára priestor pre pochybnosť, ale aj pre lásku.
Film hovorí o nepredstaviteľnej a neodpustiteľnej vine – a predsa z neho vyžaruje silný pocit ľudskosti, lásky a porozumenia. Ako sa môže kino stať priestorom na spracovanie takto radikálnych emócií?
Kino je ako terapia – aj keď si to väčšina ľudí neuvedomuje. Ponúka nám priestor, kde môžeme sedieť potme, neviditeľní, a prestať sa kontrolovať. Môžeme slobodne cítiť a prežívať, čo práve potrebujeme: stať sa niekým iným, zamilovať sa, smútiť, dokonca
zomrieť. Je to nesmierne silný nástroj, ktorý narušuje naše obranné mechanizmy a prehovára priamo k srdcu.
Zdroj: Perla Žinčíková
