HudbaRecenzieRetro

Depeche Mode – Violator (1990)

ALBUM, KTORÝ MÁM RÁD: Depeche Mode – Violator (1990)

Rok 1990 bol ideálny na definitívny víťazný útok Depeche Mode v celosvetovom meradle, ale špeciálne mimoriadne priaznivé podmienky sa objavili vo východnej Európe, ktorá prežívala prvé mesiace definitívneho rozpadu hospodársko – vojenského bloku definovaného po ekonomickej stránke organizáciou RVHP (pre mladšie ročníky – Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) a po stránke vojenskej Varšavskej zmluvou (resp. Varšavským paktom v dobovej terminológii Západu). Československo bolo maximálne pripravené.

Komunita resp. subkultúra fanúšikov elektronickej hudby a špeciálne Depeche Mode u nás mala za sebou viac ako päťročný výcvik v podobe zháňania lístkov na celkovo 5 koncertov (1x Poľsko, 3x Maďarsko a 1x Československo) v „socialistickom tábore“, licenčných vydaní albumov dostupných predovšetkým v kultúrnych strediskách v Prahe a Bratislave (Singles 81-85 a Black Celebration vyšli v poľskom Tonpresse, Music For The Masses v Supraphone a maďarskom Gongu) a hlavne iných hudobných a obrazových zdrojov primárne z Rakúska a Nemecka.

V diskografii kapely v poradí siedmy štúdiový album Violator vyšiel 19. marca 1990, v dobe eufórie, ktorá sa ešte nestačila preklopiť do prvých (a zďaleka nie posledných) sklamaní zo straty neraz veľmi naivno idealistických predstáv, že povedané dobovým heslom „za Komárka bude koruna jak marka“. Valtr Komárek bol v tom čase podpredsedom federálnej vlády a až do Novembra 1989 riaditeľom Prognostického ústavu Československej akadémie vied, z ktorého spolu s ním do aktívnej a predovšetkým ekonomickej politiky prešli Václav Klaus, Vladimír Dlouhý a neskôr aj Miloš Zeman. Československá koruna v priebehu roku 1990 devalvovala oproti doláru a západnej marke celkovo o 114%…

Už včak nikto a nič nebránilo ísť si ho jednoducho kúpiť do Viedne, čo bolo ešte päť mesiacov predtým nekaždodennou a zložito vybavovanou záležitosťou. Československo malo v prípade Depeche Mode ešte špeciálne šťastie v osobe Jiřího Vatku. V tom čase ešte manažér kultovej skupiny Oceán už na na jeseň 1989 pripravoval založenie pražskej pobočky jedného z najlepších a najúspešnejších „indie“ teda nezávislých labelov – Mute Records a počas dvoch častí britského turné Erasure v decembri 1989 a januári 1990, na ktorom bol Oceán predskokanom to definitívne dotiahol do konca.

V Prahe, v jeho spočiatku miniatúrnej kancelárii, som sa pravidelne zastavoval po najnovšie tituly a Violator som tak dostal medzi prvými. A nemálo ľudí dodnes spomína ako som ho takmer kompletne predstavil v rámci vysielania rozhlasovej stanice E+M (Elán + Mikrofórum), dobou trvania síce krátkodobého, ale v mojom živote veľmi dôležitého projektu kde som mal možnosť hrať podľa svojej chuti predovšetkým s cieľom sprostredkovať čo najviac dovtedy v našom éteri nehranej hudby.

Mute Records a jeho pražská pobočka bola v 90-ych rokoch bola skvelým zdrojom množstva nevšednej hudby, pretože okrem vlastného katalógu sa jej prostredníctvom dostali k nám aj legendárne albumy napr. Dead Cand Dance, Prodigy, Front 242 a mnohých iných kultových mien nezávislej scény. A v prípade Depeche Mode som tak mal možnosť získať napríklad limitované vydanie trojpalcového miniCD singla s 15 a pol minútovou verziou skladby Enjoy The Silence s podtitulom Quad Final Mix – a tiež som nezaváhal ju v rozhlasovom vysielaní odohrať celú.

V prípade albumu Violator sa nakombinovali a vzájomne umocnili všetky pozitívne trendy a vplyvy. Kapela neustále napredovala a, čo sa týka koncertov, dostávala sa do tej najvyššej štadiónovej ligy. Historicky a názorne to potvrdila koncertom v kalifornskej Pasadenr zaznamenanom na 2CD a aj na filme Davida Pennebakera s legendárnym čísleným označením 101, odkiaľ pochádza aj spontánny Gahanov nápad mávať rukami zo strany na stranu, čo sa odvtedy stalo pri skladbe Never Let Me Down Again povinným cvikom fanúšikov na koncertoch. V prípade svojho vydavateľa mala ten najlepší možný servis a tie najlepšie podmienky, ktoré boli potvrdené „iba“ stiskom ruky šéfa Mute Records Daniela Millera a údajne nikdy nenadobudli písomnú podobu. Ak si to dobre pamätám, tak DM mali nárok na 50% z čistých ziskov z predajov vo Veľkej Británii a 75% vo zvyšku sveta.

Daniel Miller začiatkom roku 1990 prišiel do Bratislavy aby si v sprievode Jirku Vatku pozrel digitálne štúdiá v Opuse, ktoré boli v tom čase najmodernejšie vo východnej Európe. Na stretnutí s  vtedajším riaditeľom Opusu p. Austom, ktoré som pomáhal sprostredkovať sa preberala možnosť, že by tu nahrávali niektorí umelci spadajúci pod Mute, ale napokon (už ani neviem prečo) to išlo do stratena. Dodnes mi v pamäti ostal Danielov prekvapený výraz, keď sme s ním so štábom vtedajšieho televízneho Štúdia Kontakt robili interview priamo na hraničnom prechode z Rakúska – netušil nakoľko populárny je jeho nezávislý label v donedávna nedostupnej východnej Európe. A aj gurmánsky zážitok, keď ako vegetariánovi sme mu na jeho žiadosť v hoteli Forum (dnes Crowne Plaza) objednali miestnu špecialitu – bryndzové halušky – ale bez slaniny. Ako slušne vychovaný Angličan pre neho nezvyklému jedlu príliš neublížil a zhodnotil ho muzikantsky slovami – very heavy.

Violator vyšiel po takmer trojročnej (dovtedy nezvyklo dlhej) pauze od vydania predchádzajúceho albumu Music For The Masses. Už prvé singlové avízo z leta 1989 dalo najavo, že sa chystá niečo výnimočné. Singel Pesonal Jesus s charakteristickým bluesovým gitarovým riffom dodal kapele hit, vďaka ktorému ju definitívne spoznal celý svet. A že je to skvelá skladba dokázali vo výborných a rôznorodých cover verziách tak rozdielni umelci ako Johnny Cash, Marilyn Manson, Nina Hagen alebo Def Leppard. A platí to aj o druhom „definitive breakthrough“ singli Enjoy The Silence, ktorého pôvodnú baladickú podobu (známu z dema Martina Gorea) pripomenula trebárs vo svojej verzii Tori Amos.

Violator je album s veľkým A. Okrem toho, že 7 z deviatich skladieb na ňom sú „majsterštyky“, aj v kontexte DM, má skvelú dramaturgiu – mimochodom stavebne v zásade rovnakú ako jeho albumový predchodca i nasledovník. Tá dramaturgická stavba má štyri rovnaké resp. rovnako umiestnené piliere a to porovnanie je pozoruhodné:

1. úvodný „opener“ / skladba, ktorá „spoludefinuje“ album / singel
Music For The Masses (MFTM): Never Let Me Down Again
Violator (VIOL): World In My Eyes
Songs Of Faith And Devotion (SOFAD): I Feel You
2. záver A strany vinylovej platne / melancholická „albumovka“
MFTM: Little 15
VIOL: Waiting For The Night
SOFAD: Judas
3. úvod B strany vinylovej platne / dôrazný singel
MFTM: Behind The Wheel
VIOL: Enjoy The Silence
SOFAD: In Your Room
4. posledná skladba na albume / majestátno pompézny záver
MFTM: Pimpf
VIOL: Clean
SOFAD: Higher Love

No a aby toho nebolo málo, tak tu máme nadstavbu „v medzipriestoroch“ medzi týmito piliermi v podobe ďalších pesničkových prvkov ako:

5. singlové hity:
MFTM: Strangelove
VIOL: Personal Jesus, Policy Of Truth
SOFAD: Walking In My Shoes, Condemnation
6. silné dramatické albumovky
MFTM: The Things You Said
VIOL: Halo
SOFAD: Mercy In You

Zvyšok tvoria skladby, ktoré „udržujú stavbu“ a nechávajú tie ostatné vyniknúť. Ale za seba môžem povedať, že aj tie zvyšné dve skladby, ktoré sa mi nevošli do predchádzajúcich stavebných koloniek (Sweetest Perfection, Blue Dress) by na ostatných troch albumoch DM žiarili a boli by kandidátmi na singlové zviditeľnenie.

V Depeche Mode sa stretli štyri osobnosti, z ktorých každá trpela určitou nenaplnenou ambíciou, ale na druhej strane sa skvelo dopĺňali. Dave Gahan je klasický alfasamec, frontman, ktorého potrebuje každá kapela. On trpel komplexom, že sa nevedel vyrovnať Goreovi ako skladateľ. Driemalo to v ňom, ale prejavilo sa to naplno až v treťom tisícročí. Martin Gore mal zasa komplex z toho, že nie je tým, na ktorého sa upriamuje najväčšia pozornosť. Alan Wilder, ktorý nahradil Clarka, sa cítil nedocenený. Z hudobnej stránky zabezpečoval chod celej kapely. Nebyť jeho, niektoré nahrávky by nevznikli v takej kvalite alebo vôbec, za čo sa mu nedostalo patričného uznania. No a Andy Fletcher mal fóbiu z toho, že po hudobnej stránke je v skupine v zásade zbytočný, ale na druhej strane sa uplatnil ako výborný manažér a organizátor. Každý z členov kapely bol vynikajúci vo svojej oblasti, ale zároveň tak trochu trpel tým, že nedosahuje kvality kolegov v iných oblastiach. Toto ich na jednej strane stmeľovalo, ale na druhej odstreďovalo. V dobe nahrávania Violatoru a následnom World Violation Tour to však malo pozitívny efekt, lebo všetci sa snažili vo svojej dominantnej oblasti ešte zlepšiť.

Ďalším dôležitým prvkom vo fenoméne Violatoru bol graficko – vizuálny ekosystém klipov, plagátov a obalov. Geniálnym jednotiacim prvkom sa stal symbol kolorovanej ruže, ktorý nahradil motív tlampača z Music For The Masses. Anton Corbijn tým ešte viac zvýraznil tajomnosť, zdanlivo nedostupnosť a mystiku hudobnej tvorby a dodal jej ďalší rozmer. Skvelou voľbou sa ukázalo aj angažmán producenta Flooda a zvukára Francois Kevorkiana, ktorí spolu s Wilderom vytvorili nadčasový elektronický ale nie „studený“ sound, ktorý ohuruje aj po 30 rokoch od svojho vzniku. Svojou troškou (albumovým mixom Enjoy The Silence) prispel aj Daniel Miller. A tým soundom obalili skvelé skladby, ktoré v podobe cover verzií či nových remixov (napr. famózna Goldfrapp verzia Halo) nachádzajú stále novú a novú podobu.

Keď deň pred vydaním Violatora plánovali Depeche Mode v Los Angeles autogramiádu, počítali s účasťou niekoľko stoviek tých najoddanejších fanúšikov. Niekoľko minút po začiatku ju však museli rýchlo ukončiť, pretože takmer dvadsaťtisícový dav sa už jednoducho nedal zvládnuť. Violator sa stal rýchlo fenoménom a vďaka jeho úspechu, vyjadreného číslom viac ako 10 miliónov predaných kusov, vydláždil kapele cestu nielen na tie najväčšie štadióny, ale aj o tri roky neskôr na súbežne dosiahnutý vrchol predajných rebríčkov pri vydaní albumu Songs Of Faith And Devotion na ekonomicky najsilnejších trhoch (USA, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko). Ale to je už iný príbeh.

P.S.: Ak náhodou vlastníte CD vydané v roku 1991 na značke Mute Czechoslovakia, máte v rukách cennú a žiadanú zberateľskú raritu – z dvoch dôvodov.

a) toto vydanie obsahuje singlovú (skrátenú) verziu singla Personal Jesus, ktoré bolo určené na pôvodné LP vydanie a je to jediná CD verzia albumu, na ktorom sa objavila

b) dve „medzihry“, ktoré sú medzi skladbami Enjoy The Silence a Policy Of Truth resp. Blue Dress a Clean s názvami „Crucify“ a „Interlude Nr. 3“ majú v tracklistingu samostatné číslo, takže keď ho vložíte do CD prehrávača / mechaniky, bude Vám ukazovať 11 skladieb, hovi na obale ich máte „iba“ 9

SPOTIFY

TIDAL

YOUTUBE

Juraj Čurný Administrator
follow me
×
Juraj Čurný Administrator
follow me
Latest Posts
instagram default popup image round
Follow Me
502k 100k 3 month ago
Share