Čo sa stane, keď sa do seba zamilujú dvaja ľudia, ktorých svety by sa nikdy nemali stretnúť? Pieseň večnosti stavia na známej téme zakázanej lásky, no postupne ju rozvíja do príbehu o moci, obetiach a rozhodnutiach, ktoré ovplyvnia osud celých kráľovstiev.
V centre deja stojí férska princezná Kaelie a ľudský vojak Loren. Ich vzťah je od začiatku odsúdený na problémy. Ona je dedičkou trónu, od ktorej sa očakáva poslušnosť a politický sobáš. On je obyčajný človek bez urodzeného pôvodu. Práve kontrast medzi ich postaveniami vytvára prirodzené napätie, ktoré nepôsobí nasilu ani prvoplánovo.
Autorka pritom nehovorí iba o láske. Postupne zisťujeme, že v pozadí sa odohráva mocenský boj, rastie nedôvera medzi dvoma kráľovstvami a vojna je oveľa bližšie, než si hrdinovia pripúšťajú. Príbeh tak kladie otázku: čo má väčšiu cenu — povinnosť voči vlastnému národu, alebo človek, ktorého milujete?
Nedokonalí hrdinovia, uveriteľný vzťah
Práve tu kniha získava ďalší rozmer. Kaelie nie je bezchybná, ale robí unáhlené rozhodnutia, vzdoruje otcovi a niektoré jej kroky majú ďalekosiahle následky. Loren zasa nepôsobí ako neporaziteľný hrdina. Je skôr obyčajný mladý muž, ktorý sa snaží obstáť vo svete, do ktorého vlastne nepatrí. Ich vzťah preto pôsobí uveriteľne.
Veľkým plusom je aj atmosféra. Či už ide o útulný domček uprostred lesa, kde si dvojica vytvára vlastný malý svet, alebo o kráľovské dvory plné intríg, prostredie vykreslené autorkou má svoju náladu a pomáha budovať emócie jednotlivých scén. Ako opisuje samotná kniha jeden z týchto útulných momentov: „Domček je síce malý a veľmi skromne zariadený, ale je v ňom všetko, čo potrebujeme. Krb, ktorý ho celý vyhreje, pred ním pohovka, kde zvyknem ležať pod pletenou dekou a čítam knihy, zatiaľ čo ma Loren pozoruje, masíruje mi nohy alebo z kúska dreva vyrezáva hračku pre ďalšie dieťa zo sirotinca. Pred pohovkou stojí nízky stolík, kam sme poukladali sviečky rôznych veľkostí, tvarov a vôní. To bol Lorenov nápad.“
Pomalší rozbeh, silnejšie finále
Treba však povedať aj to, že kniha nie je úplne bez slabších miest. Úvod je pokojnejší, pomalší a viac priestoru venuje romantickej línii, takže ak čitateľ očakáva akciu od prvej kapitoly, môže mať spočiatku pocit, že sa dej rozbieha pomalšie. Na druhej strane, práve vďaka pozvoľnému tempu si neskoršie dramatické udalosti zachovávajú oveľa väčšiu silu a výbušnosť — ako napokon naznačuje aj jedna z kľúčových myšlienok knihy: „Ľudia odjakživa ničia to, čoho sa boja. Čomu nerozumejú. Vždy sa nájde človek bažiaci po moci. Taký, ktorý chce všetkých ovládať. Ktorý si myslí, že mu patrí svet, len si ho musí vziať. Mier nie je samozrejmosť. Je krehký ako ľad na povrchu rieky.“
Pieseň večnosti navyše neuhýba ani pred náročnejšími témami. Objavujú sa tu vojna, strata, zneužívanie moci či bolestivé osobné obete. Vďaka tomu nepôsobí ako rozprávka s predvídateľným koncom, ale ako fantasy príbeh, v ktorom rozhodnutia skutočne niečo stoja.
Sympatické je aj to, že ide o debut slovenskej autorky Zuzany Lirisy, ktorá sa netají láskou k fantasy literatúre a silným ženským postavám. Je cítiť, že svet nevznikol náhodne, ale premyslene, a zároveň zostáva dostatok priestoru na pokračovanie príbehu. Otvorený záver prirodzene vyvoláva zvedavosť, kam sa osudy Kaelie a Lorena posunú ďalej.
Ak patríte medzi čitateľov, ktorí obľubujú romantasy s dôrazom na emócie, ale zároveň očakávajú aj konflikt, politické napätie a fantasy svet s vlastnými pravidlami, Pieseň večnosti stojí za pozornosť.
Zdroj: Milan Buno | upravené redakciou
