Redakcia okulture.sk sídli doslova za kúsok od letiska v Trenčíne. Tak ako pre mnohých Trenčanov je Pohoda aj pre nás výnimočné podujatie. Sledujeme ho v podstate od jeho začiatkov a hoci nepatríme k pravidelným návštevníkom, vnímame význam tohto festivalu pre mesto Trenčín, Slovensko a aj pre hudobný (i nehudobný) svet. Tento rok sme sa na festival vybrali a v pláne sme mali aj rozhovory s umelcami… Keďže človek mieni a počasie mení, namiesto rozhovorov máme pohľad redaktorky, ktorá počas toľko spomínanej búrky bola na mieste.
Je streda večer. Z okna pozerám na letisko, kde práve prebiehajú svetelné a zvukové skúšky. Srdiečkom mi zatrasie od radosti, tento rok si to budem môcť opäť vychutnať. V piatok veziem deti na prázdniny a práve vtedy pre mňa začína Pohoda.
Prichádzame do areálu, ale už počas cesty stretávame veľa ľudí, ktorí idú domov. Je sedem hodín večer. Kamarátka ma informuje, že sa blíži obrovská búrka a radšej ide domov na popud organizátorov. My pokračujeme ďalej, prechádzame akreditáciou a zastavujeme sa v press centre. Po rýchlej káve sme sa rozhodli pre koncert Janky Kirschner, ktorá hrá na Orange stage, aj so strategických dôvodov.
Je osem hodín večer. Na pódium vystúpi niekto z organizátorov a informuje nás o prerušení celého festivalu, kvôli blížiacej sa búrke. Ťažké čierne mračná sú takmer na dosah, no zatiaľ sa nezdvihol ani len vietor. Pomaly odchádzame do press centra prečkať búrku. Po ceste navštevujeme ešte toaletu a ľahkým krokom pokračujeme. Už je to dobrých 20 minút a my sedíme a čakáme na búrku. Prichádzajú ďalší kolegovia, na ktorých už vidieť, že sa ponáhľali a na ďalších sa objavujú prvé kvapky dažďa. Prievan zrazu zavrie dvere, už je to tu. Pozatvárame aj okná a sledujeme hustý lejak cez ktorý skoro nie je vidieť. Stan Aktualít, skoro na dotyk od nás, sa začína triasť. Toto neveští nič dobré. Dážď hustne čoraz viac, až stan skoro nevidieť, keď mu odtrhne časť strechy a celý ho mierne nadvihne. Vlna zlej predtuchy a strachu prebehne celým mojím telom a vyrazí mi na kožu zimomriavky. Zaťahujeme žalúzie, aby sme chránili okná. Do press centra začína tiecť voda, vypíname elektriku a zostávame skoro v úplnej tme. Vzduch začína hustnúť, je nám teplo a v miestnosti sa začína ťažšie dýchať. O chvíľku však sekuriťáčka hlási upokojenie počasia, tak otvárame okno aby sme do miestnosti pustili trochu vzduchu. Pohľad na stan Aktuality je žalostný. Zrazu sa rozletia dvere a do vnútra vbieha kolegyňa. Už z prvého pohľadu vidieť, že niečo nie je v poriadku, ale premočená nie je. Pýta si od niekoho telefón a vytáča číslo… „spadol stan, mama“, povie hlasnejšie než by chcela, ale vybičované emócie ňou lomcujú. Ruka mi vyletí k ústam a hlavou prebehne spomienka na rok 2009. Dúfam, že myslí to šapito vedľa.
Vychádzame von z press centra. Obloha je tmavofialová a pavučiny bleskov ju stále pretínajú, ale už neprší. Pohneme sa smerom k východu, v ceste nám stojí prevrátená toi-toi – ka. Začujem sirénu. Doteraz som bola ako hluchá, veď je ich toľko a vrieskajú na celý festival. Vykročíme okolo hlavného stage a naskytne sa nám pohľad na stále prichádzajúce autá s majákmi. Sanitky, hasiči, policajti…čo sa stalo? Všetky smerujú k jednému miestu. Nasledujeme ich po ceste a spoza rohu sa nám začína vykresľovať realita tohtoročnej Pohody. Namiesto modrého stanu SLSP tam stojí obnažená konštrukcia. Plachtu roztrhalo napoly a tá sa lenivo povaľuje po okolitom priestore. Prichádzajúci ľudia sťažujú príchod záchranných zložiek, policajti páskujú priestor a sekuriťák nám oznamuje, že na dnes je Pohoda ukončená.
Po ceste domov ešte prší. Sledujem popadané ploty, prevrátené mobilné toalety, spadnuté lešenie pri vchode. Autobusy už čakajú na Pohoďákov. Stretávame ľudí, ktorí sa nás pýtajú, či sme v poriadku, či máme kde spať, alebo či nepotrebujeme pomôcť. So smutným pohľadom v očiach, sa poďakujem a lenivo kráčam domov. Už teraz cítim, že tohtoročná Pohoda skončila, ale nádej umiera posledná. Je pol jednej, keď príde oficiálne ukončenie festivalu. Čítam ďalšie informácie, nikto nie je v ohrození života, odľahlo mi. Drž sa, Michal!
Lucia
