HudbaRetro

Miroslav Žbirka – Zlomky poznania (1988)

ALBUM, KTORÝ MÁM RÁD

V rámci tejto rubriky by som rád predstavil (zatiaľ) domáce, rozumej česko-slovenské, albumy, ku ktorým som získal špecifický vzťah. Sú to tie, ktoré môžem, a rád to aj robím, počúvať už po niekoľký „desiaty“ raz a ich počúvanie sa mi nikdy nezunovalo. Naopak, vždy mi zlepšia náladu.

Zo Zlatého slávika nemoderný chalan z ulice

Miroslav Žbirka, alias Meky, bol v roku 1988 v zaujímavej situácii. Mal za sebou Zlatú i Striebornú lýru, Zlatého slávika i ústup z najvšších priečok popularity a päť albumov, ktoré by sa dali rozdeliť na dve podskupiny. V prvej boli prvé tri (1980 Doktor sen, 1982 Sezónne lásky, 1983 Roky a dni), v ktorých do dokonalosti priviedol svoj formát interpreta výborných popových pesničiek s imidžom slušne vyzerajúceho študenta zdôrazneného legendárnymi okuliarmi. Celkom určite by nebol problém v tomto smere pokračovať a viac či menej ho recyklovať. To by však Meky nemohol mať po svojom boku Laca Lučeniča, zahľadeného do britskej hudobnej scény, a ani dodnes udržiavanú a rozvíjanú vlastnosť sledovať všetko nové čo sa v dynamicky sa meniacom svete pop music stále deje.

A tak prišli dva „modernistické“ albumy (1984 Nemoderný chalan, 1986 Chlapec z ulice) s čiernobielymi obalmi, absenciou neodmysliteľných okuliarov a naopak s Mekyho vlastnými textami. Tie mali ďaleko od košatej a neotrelej poetiky Kamila Peteraja, ale na druhej strane priniesli zaujímavé oživenie z použitého slovníka i tém. Už to nebol nekonfliktne a primárne optimisticky pôsobiaci a slušne vyzerajúci „študent“, zrazu sa do textov dostali aj pochybnosti, depresie (legendárne Do člna) a aj vlastná sebairónia (Slávou opitý). Laco Lučenič dostal voľnosť pri hľadaní rozličných zvukových podôb a masívne využíval všetky dobové dostupné technologické novinky v oblasti syntezátorov, sequencerov, automatických bubeníkov.

Slovenský technopop a beatlesovský biely dvojalbum

Zo spätného pohľadu je zaujímavé, že  jednom roku (1986) vyšli tri skvelé albumy, ktoré definovali slovenský technopop – okrem Žbirkovho Chlapca z ulice to bol sólový debut Vaša Patejdla (Chlapčenský úsmev) a taktiež aj Banket a jeho taktiež debutová Bioelektrovízia. Bolo jasné, že táto prirodzená konkurencia nútila všetkých aby písali a produkovali pesničky a albumy ešte lepšie. Meky sa ocitol v situácii, keď už len samotný fakt, že jeho nahrávky majú súčasný moderný sound, nemusel v rastúcej konkurencii stačiť. Monopolné postavenie seba samého ako textára sa mohlo tiež ukázať ako kontraproduktívne, rovnako ako (až na výnimku v podobe tradičného poprockového súkromného lovesongu smerom k svojej nastávajúcej manželka – Katka) syntezátorová, sem tam gitarou ozvláštnená, zvuková jednoliatosť Chlapca z ulice.

Súkromne teraz skočím o 30 rokov neskôr. Počas tohtoročného Art Film Festu, kde som Mekyho Žbirku a jeho manželku počas dvoch dní sprevádzal a na ktorom uviedol v košickom amfiteátri remastrovanú verziu legendárnej kreslenej Žltej ponorky, samozrejme prišla reč aj na Beatles. Okrem iného mi spomenul aj svoje zážitky s ľuďmi z londýnskeho štúdia Abbey Road, ktorí práve pracujú aj na novej edícii beatlesovského bieleho dvojalbumu. Pripomenul som mu výrok producenta Georgea Martina o tom, že by sa z neho dal zostaviť úžasný „jedno“album, ale Meky oponoval slovami, že ide o dielo, ktoré je svojským pohľadom štyroch chrobákov na populárnohudobné dejiny 20. storočia a preto by sa to všetko jednoducho nezmestilo na tradičný 1LP formát – je tam všetko od tradičnej festivalovky s veľkým orchestrom, cez country, folk, gitarový pop až po hardrock a najrozličnejšie zvukovohudobné experimenty.

Zlomky poznania = Mekyho biely (jedno)album

Zlomky poznania sa stali, samozrejme v inej, skromnejšej podobe a forme, niečím podobným smerom k dovtedajšej Žbirkovej tvorbe. Geniálnym spôsobom ponúkla to najlepšie zo všetkých spôsobov, akým Meky pristupoval k nahrávaniu skladieb na predchádzajúcich albumoch – tých „slušných“ aj tých „modernistických“. Zrušenie textárskeho monopolu, či už peterajovského alebo aj vlastného, mu umožnilo aby dosiahol neuveriteľnú pestrosť nielen v textoch ale aj v hudobnej zložke. A podobne ako na beatlesovskom bielom dvojalbume sa tu striedajú štýly, tempá, spôsoby ako uchopiť večné zadanie – urobiť zaujímavú pop-rockovú pesničku.

Už prvá dvojica skladieb ponúka dokonalý kontrast. Rockovo nabrúsená titulná skladba (Zlomky) s množstvom stoptimeov a skvelým zhudobnením básne Milana Krausa sa strieda so syntezátorovou strednotempovou baladou (Vtedy prídem, keď ti poviem: Tu som), kde zhudobnený text Jána Štrassera skvelým „novoromantickým“ spôsobom aranžérsky obaľuje Laco Lučenič.

Prvá skladba z ďalšej „kontrastnej“ dvojice (Adriana) je jednou z dvoch, ktoré by som na albume oželel. Na môj vkus až príliš okatá snaha o hit postavený na dievčenskom mene a s ním spojenom príbehu ani Lučeniča nevyprovokovala k zaujímavejšej hudobnej podobe. Úplne iným príbehom je premiéra básnika Jožka Urbana medzi textármi. „Malý zúrivý Robinson“ (názov jeho básnickej knižnej prvotiny) bol mojim spolužiakom na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej a skvelým parťákom. Jeden z najkrajších lovesongov v dejinách slovenskej popmusic (Len s ňou) Laco prearanžoval z pôvodnej demopodoby do, keď už stále sme pri bielom dvojalbume, „blackbirdovskej“ akustickej balady a objavil pre slovenské textárstvo novú hviezdu.

A slovo kontrast musím použiť aj pri záverečnej dvojici na konci prvej strany albumu. Je dobré si uvedomiť, že dramaturgia albumov sa logicky prispôsobila faktu, že po skončení hracej doby vinylovej LP platne alebo magnetofónovej kazety musel poslucháč „mechanicky“ prehodiť daný nosič na druhú stranu. Preto aj posledná skladba na prvej strane a rovnako tak aj prvá na druhej mali zvláštne postavenie. Práve kvôli tomuto „mechanicko-fyziologickému“ faktu bolo fajn, ak to boli skladby, na ktorých záležalo. Neraz to boli aj tie najväčšie hity a platí to aj o Zlomkoch poznania. Ako Prvá tak aj Možno sa ti zdá boli Mekyho návratom do čias najväčších hitov z prvých troch albumov.

„Predelené“ však boli dvoma skvelými pesničkami, ktoré patria do kategórie „albumoviek“ – teda takých, pri ktorých sa nepočíta, že budú lámať rekordy v rozhlasových či televíznych playlistoch. Medzi baladami Len s ňou a Prvá je opäť kontrastne pôsobiaca veľmi moderne znejúca rockovka (Sedím doma) s dominantnými Lučeničovými gitarami a Žbirkovým opisom dobových televíznych programov či už išlo o rakúsku televíziu (populárny seriál Dynasty) alebo tú československú (taktiež populárne divácke príbehy Bakalári alebo TKM, pre generáciu s rokom narodenia po roku 1980 nezrozumiteľná skratka, za ktorou sa skrýva Televízny klub mladých kde sa publicistika striedala s pesničkami). Druhá skladba na druhej strane (Vraj ho mala rada) je mojím súkromným najväčším skrytým pokladom tejto platne. Nádherne melancholická, čo sa týka textu, hudby aj zvuku, čo ešte nemenej nádherným spôsobom podčiarkuje (bas?)gitarové minisólo na spôsob Hanka Marvina zo Shadows.

Ďalšia dvojica a ďalší dokonalý kontrast. Ani nie dvojminútový Vážny muž je druhým kandidátom na moje súkromné vyradenie, aj keď rozumiem tomu, že má ísť o prirodzené napojenie na predchádzajúci album Chlapec z ulice, ktorého titulnú skladbu priamo hudobne cituje. Poľahky dáva naňho zabudnúť nasledujúca viac ako päťminútová rocková vypaľovačka Ideme z PKO. Neúnavný bicí automat (Laco asi v tom čase veľmi často počúval Sisters Of Mercy…) a rovnako neúnavné gitary tvoria skvelý podklad pre osemstrofovú báseň Jožka Urbana. Dodnes si pamätám na mierne vydesené výrazy moderátorov už spomínaného TKM keď v jednom z nich Meky recitoval práve túto báseň a v ktorej sa objavili aj verše ako „tvária sa trochu bohémsky a trochu idiotsky…“

A aby toho nebolo dosť nasleduje záverečná opäť kontrastná dvojica. Zhudobnenú báseň vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka (Jesenná láska) ozvláštnil komorný klasicizujúci sound, ktorý sa naplno prejavil o 23 rokov neskôr na Symphonic albume a úplne na záver Lučeničove syntezátorovo-technopopové orgie na Žbirkov text (Šagrénova koža), ktorého názov a význam pochopia len tí, ktorí dávali pozor na hodinách slovenčiny venovanej svetovej literatúre. Je to pravdepodobne najzvláštnejšie vystavaná skladba v Žbirkovej tvorbe – po nenápadnom intre zbesilá verzia v tempe 160 BPM, inštrumentálny (!) refrén, opäť verzia a záverečný refrén prechádzajúci do majestátneho outra. Nádherný záver nádherného albumu.


Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že deväť (!) z dvanástich skladieb albumu má aj svoju vizuálnu podobu. Pre Triangel vznikol klip k jednoznačnému hitu Prvá, pražský program Klip klap nakrútil Adrianu. Sedem ďalších je v hudobnom profile režiséra Martina Valenta Možno sa ti zdá, kde okrem tejto skladby sú aj jednoduché klipy k pesničkám Zlomky, Vtedy prídem keď ti poviem: Tu som, Len s ňou, Sedím doma, Jesenná láska a aj Šagrénová koža. Mimochodom v nej si Meky symbolicky opäť nasadil okuliare, ktoré zložil od dôb Nemoderného chalana a vydržal tak až do roku 1988.

Album vyšiel na LP a MC v roku 1988, na CD vyšiel jediný raz v roku 1991 (všetky vydania Opus). V remastrovanej podobe je súčasťou Complete Box vydaného Universalom v roku 2012 k Mekyho šesťdesiatke.

Je dostupný aj na streamovacích službách – ja odporúčam Tidal, ktorý (zatiaľ) ako jediný ponúka bezstratový formát. Remastrovaná verzia je Volume 6 v rámci Complete Boxu.

Tidal

Spotify

Obe „streamovacie“ verzie uvádzajú rovnako chybne názov skladby Ideme z PKO ako Idem do PKO.

Ja osobne by som namiesto Vážneho muža privítal skladbu z B-strany singla k hitu Prvá. Pesnička Už len deň je určite lepšia a nezaškodí si ju pripomenúť.

P.S. A ešte jedna dôležitá udalosť sa v tom roku 1988 stala. Zo slečny Kateřiny Niklasovej sa stala pani Kateřina Žbirková.