HudbaRecenzieRetro

Marilyn Manson – Lest We Forget (2004)

ALBUM, KTORÝ MÁM RÁD: Marilyn Manson – Lest We Forget / The Best Of (2004)

Tvorba tohto amerického rockera a aj inak (predovšetkým vizuálne) sa prezentujúceho umelca je jednou z mojich súkromných „guilty pleasures“. Ľudia ma poznajú väčšinou ako pomerne pokojného, nie príliš vyzývavo sa prezentujúceho sa človeka, ktorý (a to netajím) v hudobnej oblasti má blízky vzťah k melódii, nostalgii, melanchólii. Hudobná a v rovnakej miere aj klipová produkcia kapely, ktorej názov je zložený z krstného mena pseudonymu najznámejšej americkej herečky polovice 20. storočia a priezviska inšpirátora mediálne dodnes najznámejšej hollywoodskej masovej vraždy (pre tých neskôr narodených – dopadlo to úplne inak ako v poslednom filme Quentina Tarantina…), má iné charakteristiky – predovšetkým provokáciu a agresivitu.

V miere mne vyhovujúcej sa v prípade Marilyn Manson mieša hororová vizuálna štylizácia, ktoré som spoznával čoby teenager v komiksovej podobe u Kiss a vo filmovej dajme tomu v alienovskej sérii s laibachovským prístupom k brutálnej reinterpretácii kultových popových hitov. Pridajme aj skvele prepracovaný koncept zničujúcich refrénov s erupciami  rockovej agresivity v kontraste s podstatne „jemnejšími“ verziami. Koncept, ktorý pre mňa dokonale definovala Nirvana na albume Nevermind.

Marilyn Manson k tomu pridáva aj veľmi jasne definovaný koncept videoklipov zámerne balansujúcich na hrane možnej cenzúry resp. mediálnych škandálov, s ktorými sa počíta obdobne ako Malcolm McLaren počítal s búrlivými reakciami verejnosti a médií pri Sex Pistols. A, porovnateľne, ak si odmyslím celý mediálny humbug, s odstupom rokov môžem pokojne skonštatovať, že hudobná (umelecká) podstata v oboch prípadoch stojí na výborných základoch a môže osloviť aj generácie tých, ktorí spoločensko-mediálny kontext konkrétnej danej doby nezažili. Je tu všetko, čoho sa môžu chytiť „ochrancovia dobrých mravov“ – neskrývaná ale naopak zdôrazňovaná agresivita, dekadencia, sex, provokácia s náboženskými, militaristickými či totalitárnymi symbolmi.

Marilyn Manson patrí medzi interpretov, od ktorých mi stačí počúvať výberovku – pretože jeho radové albumy ani zďaleka nemajú takú silu ako práve táto kompilácia, ktorá vyšla v roku 2004 a obsahuje materiál z prvých piatich radových albumov: Portrait Of An American Family (1994), Antichrist Superstar (1996), Mechanical Animals (1998), Holy Wood (2000) a The Golden Age Of Grotesque (2003), EP Smells Like Children (1995) a skladieb nahraných pre filmy Spawn (1997) a Not Another Teen Movie (2001) a špeciálneho bonusu – mansonovskej prerábky kultového Personal Jesus od Depeche Mode. Tá nahradila pôvodne zamýšľaný a aj nahraný duet so speváčkou Garbage Shirley (tiež!) Manson v cover verzii inej (techno) popovej hitovky 80-ych rokov – Don’t You Want Me od Human League, s ktorou nebola spokojná ani jedna strana.

Album Lest We Forget počúvam na maximálnu možnú hlasitosť či už v slúchadlách alebo keď idem sám v aute. Vtedy sa jeho vnútro natrasia a dochádza k výnimočnej situácii, keď aj ja sa snažím maximálne nahlas vokálne prejavovať a obyčajne som potom na určitý čas zachrípnutý. Koniec koncov nemám pravidelný hlasový tréning a môj rozsah sa ani zďaleka nepribližuje tomu, akým disponuje MM vlastným menom Brian Warner: od A1 po E6 (ako som sa dočítal). Obyčajne ma napumpuje veľmi silnou energiu, resp. prostredníctvom nej sa tej negatívnej vo mne nahromadenej beztrestne zbavujem. Asi ako tí Japonci, ktorí si idú zaboxovať do figuríny svojho neobľúbeného šéfa.

Bratislavský koncert Marilyn Manson, ktorý sa uskutočnil 9.6.2009 bol pre mňa sklamaním v tenisovej (v tom čase Sibamac) aréne. Máličko iba cez hodinu trvajúce vystúpenie (zrejme pôvodne festivalová verzia jeho koncertného programu) postrádala potrebnú vizuálnu stránku a v pamäti mi ostalo, že po každej skladbe ho ktosi z crew ovieval uterákom prípadne ofukoval ventilátorom. A navyše v setliste (už aj tak oproti pôvodne plánovaným 15 položkám skráteného na 13) nezaznela (až na jediný prídavok v podobe Rock Is Dead) žiadna zo skladieb, ktoré mám vo svojej súkromnej Top5, konkrétne:

The Fight Song
mOBSCENE
This Is The New Shit
Personal Jesus
Rock Is Dead

Ale našťastie – mám zvukovu a aj zvukovo-obrazovú výberovku a tam je ešte ďalších 13 skladieb a ďalších 15 videoklipov. A vďaka streamovacím platformám ich máte k dispozícii aj Vy. Tak do „guiltypleasureovského“ počúvania a aj pozerania, priatelia.

SPOTIFY

TIDAL

YOUTUBE

Juraj Čurný Administrator
follow me
×
Juraj Čurný Administrator
follow me
Latest Posts
  • Bond_25
instagram default popup image round
Follow Me
502k 100k 3 month ago
Share