HudbaRecenzieRetro

HEX – Ježiš Kristus nosí krátke nohavice / Abrakadabra / Hex (1992-1994)

ALBUMY, KTORÉ MÁM RÁD: Hex – Ježiš Kristus nosí krástke nohavice (1992) / Abrakadabra (1993) / Hex (1994)

Môj vzťah k Hexu prekračuje rámce obvyklých fanúšikovských alebo pracovných vzťahov, nakoľko som sa do jeho histórie aktívne zapojil – najskôr ako fanúšik, neskôr ako rozhlasový popularizátor a sem tam aj indie DJ na prvých koncertných šnúrach až po pozíciu zástupcu vydavateľa, ktorý kapele najskôr zabezpečil zmluvu a napokon jej musel oznámiť jej predčasné ukončenie. Aj to prináša život, ale na našich osobných vzťahoch to nič nezmenilo. Napokon prežili sme spolu príliš veľa úžasných a neopakovateľných zážitkov, ktoré opisujem v booklete k súborným vydaniam nahrávok Hexu z 90-ych rokov na dvoch 2CD (Hex 1990-1995, resp. Hex 1996-2000) a lepšie to už nenapíšem. Konkrétne…

… kapelu mi po prvýkrát spomenul niekedy na prelome rokov 1990/91 dlhoročný kamarát, fotograf a novinár Ivan Kelement (priateľom dobre známy ako Lekvár), s ktorým sme v tom čase boli súčasťou bratislavskej fanúšikovskej enklávy dnes už kultovej elektronickej skupiny Oceán. On jej (teda Hexu) písal texty , ja som v tom čase bol moderátorom v najslávnejšom období Rock FM Rádia – teda jeho začiatkov. A keďže dostali nálepku „slovenskí The Cure“ a táto britská kapela dodnes patrí medzi moje najobľúbenejšie, nemohli sme sa nestretnúť. Stretol som skvelú partiu mladých chalanov, ktorých vek sa práve lámal z teenagerovského na „dsaťročný“.

Ich potenciál vytušil aj skúsený vlk slovenského hudobného biznisu Martin „Servo“ Sarvaš, ktorý však okrem obligátnych pochvalných rečí vybavil v rámci svojej pôsobnosti na Zväze autorov a interpretov špeciálnu koncertnú šnúru, na ktorej som sa zúčastnil v úlohe rockovo-indiesovského DJ-a. Jazdilo sa staručkým dvadsaťročným Fordom Transit pomaľovanom nápismi Money Factor, za jeho volant sa nastupovalo cez spolujazdca a štartovalo sa skrutkovačom. Exkluzívnym šoférom bola iná manažérska legenda Jožko Šebo, ktorého ešte len čakali najslávnejšie časy s Janou Kirschner, Petrom Cmorikom či Simou Martausovou. Viezla sa v ňom, okrem neho, kompletná päťčlenná kapela, Servo, zvukár Roman „Pytkin“ Pekárek a moja maličkosť spolu s nástrojmi.

Zážitky z ciest, kulturákov, začínajúcich rockových klubov, miestnych zvukových aparátov a pokoncertných občerstvovacích a ubytovacích zariadení sú z dnešného pohľadu neuveriteľné, ale mám pocit, že v tom čase sa kapela „zakalila“ natoľko, že aj vďaka tomu prežila všetky následné úspechy, ale aj krízy neuveriteľne pohodovým spôsobom. Na pražskom koncerte, ktorý sa konal v tamojšej metalovej bašte (KD Barikádníků) prišiel síce len jednociferný počet platiacich divákov, ale okrem nich aj šéf vydavateľstva Monitor (neskôr súčasti EMI a dnes Warner Music) Vladimír Kočandrle. Bývalý hudobný líder OK Bandu skúseným okom zhodnotil možný potenciál kapely a po mojom a Servovom uistení, že jej budeme aj naďalej pomáhať sa rozhodol podpísať zmluvu, hoci ju videl po prvýkrát v živote.

V štúdiách Slovenskej televízie kapela nahrala svoj debutový album za výdatnej pomoci a pochopenia Ivana Minárika. Servo v úlohe manažéra ako málokto vtedy vedel robiť PR a vďaka pozícii vybudovanej vďaka Tublatanke ju vedel dostať do vtedajších vychytených televíznych relácií (nielen hudobný Triangel ale aj hudobno-zábavný Zlatý kľúč, napríklad). Vymyslel aj skvelý termín pre tvorbu Hexu – „veselý gitarový pop“ a aj zámerne kontroverzný názov Ježiš Kristus nosí krátke nohavice s netajeným úmyslom vyvolať škandál a  upozorniť na novú domácu kapelu v dobe vrcholiacej vlny západnej a dlhé roky u nás nedostupnej hudobnej produkcie. Háčik zabral a protesty na tému „hanobenie náboženského presvedčenia“ vrátane titulky v Novom čase spoľahlivo prišli.

Album, z obchodného hľadiska, vyšiel v najhoršej možnej dobe – v októbri 1992. Československo sa delilo, staré systémy fungovania hudobného priemyslu čo sa týka koncertov ako aj distribúcie hudobných nosičov prestávali fungovať a nové sa ešte len tvorili. To však nič nemení na tom, že je skvelým dokumentom zachytávajúcim kapelu s mnohonásobným prebytkom energie nahradzujúcim iné nedostatky a určite jedným z najlepších debutov v histórii slovenského pop-rocku. V septembri 1993 vydaný minialbum cover verzií Abrakadabra bol súčasťou módnej vlny podobných remakových projektov, ktorý odštartovali Erasure so svojím Abba-esque (1991) a u nás ich rovnako skvele a úspešne napodobili Shalom so svojimi Olympictures (1992).

Podnet vyšiel od Serva a pomocnú ruku podal Pavel Malovič (lekár, folkový spevák a hudobný publicista v jednom) vďaka svojej zbierke slovenských bigbítových nahrávok, ktoré pôvodne vznikli v čase kedy väčšina členov Hexu nebola ešte ani na svete. Krstilo sa na koncerte v bratislavskom PKO a na pódiu partiu mladých, energiou prekypujúcich mužov doplnili pamätníci a legendy v jednom – Marián Varga, Paľo Hammel, Jožo Barina, Janko Lehotský aj Fero Griglák. V medzičase podnikol Hex výlet do Ameriky na festival SXSW (neskôr tam Slovensko reprezentovali aj Tublatanka či improvizačná superskupina Riša Müllera s nežným názvom PPF – Po pi*i front), z ktorého vznikla dobová reportáž do skvelého (pražského) hudobno-publicistického magazínu Bago.

S rokom 1994 sa skončil Servov manažérsky úväzok, kapela si začala svoje záležitosti spravovať sama a akosi prirodzene si túto oblasť fungovania zobral na seba basgitarista Yxo. Vtedy som sa do histórie Hexu zamotal opäť, keď na moje odporúčanie s ním podpísala zmluvu pražská pobočka BMG, do ktorej práve nastupoval na pozíciu šéfa Janek Jaros (pôvodne budeník skupiny Dr. Max, pričom nie je bez zaujímavosti, že jeho diplomová práca sa venovala analýze textov skupiny The Cure). V úlohe producenta sa objavil Laco Lučenič a v dnes už neexistujúcom štúdiu Relax v Dúbravke vznikol asi „najindiesovskejší“ a hudobne najrôznorodejší album Hexu s množstvom (sub)žánrov.

Na Ďuďovi sa začalo pozitívne prejavovať štúdium kompozície na VŠMU a kapela ako celok urobila badateľný inštrumentalistický pokrok. Album jednoducho predbehol dobu – Hex ešte nebol v pozícii zavedenej kapely, ktorá si môže dovoliť experiment bez jasného a „overene znejúceho“ hitu, keďže fanúšikovský základ už má vybudovaný. V kombinácii s dokonale alternatívne nevýrazným obalom a skutočnosťou, že práve nastupovala mohutná vlna slovenského danceflooru to zákonite mohlo mať iba jediný výsledok. Album zapadol, obchodne sa nepresadil a po prvýkrát v živote som niekomu musel povedať (už ako súčasť štruktúr BMG), že na ďalší si bude musieť nájsť iného vydavateľa. Nič príjemné, obzvlášť ak ide o priateľov, s ktorými Vás spája množstvo neopakovateľných zážitkov a emócií. Kapela to však pochopila a na našich osobných vzťahoch sa dodnes nič nezmenilo…


Toľko spomienky pôvodne z roku 2006, kedy som dramaturgicky pripravil na vydanie v Opus dve 2CD komplety, ktoré kompletne zmapovali nahrávky Hexu z rokov 1990-2000 vrátane dovtedy nevydaných raritných skladieb. Na dlhé roky sa stal jediným dostupným zdroj predovšetkým čo sa týka prvých troch albumov, pretože tie (ako samostatné albumy) sa z katalógov či už EMI alebo BMG potichu vytratili. V súčasnosti nie sú dostupné ani na žiadnych online platformách a platí to aj pre štvrtý (a definitívne prelomový) album Ultrapop. Takže som sa ich k znovupočúvaniu po viac ako 12 rokoch dostal klasickým spôsobom – kvôli viacerým presunom neusporiadanom archíve som ich chvíľu hľadal a potom vložil do mechaniky či už na počítači alebo v aute. A spolu s počúvaním sa vynorili nové spomienky a nové (znovu)zistenia.

Napríklad, že Ježiš Kristus nosí krátke nohavice má (ako celok) až punkovú rýchlosť. Dvanásť skladieb si udržiava BPM nad 130, ktoré sa na chvíľočku spomalí iba v prvej časti nádherného slaďáku Sedem tiel a jedna tvár. Z kapely každým tónom, každým dobovým záberom z videoklipov a televíznych záznamov tryská nespútaná energia. Boli to časy, kedy po pódiu skákal nielen – tak ako dodnes – Yxo, ale aj vtedy dlhovlasý a vo svojej podstate introvertný Ďuďo a aj Fefe, ešte bez jediného šedivého vlasu. Práve motív nespútanej energie dominuje aj obalu z dielne agentúry Wiktor (neskôr aj Leo Burnett) – aj keď z dnešného pohľadu použitá typografia písma názov kapely a aj názov albumu viacmenej v ňom nechcene ukryla.

Na obale možno nájsť, podľa dobových zvyklostí, aj záplavu telefónnych a faxových čísiel nielen na pražský Monitor a agentúru Wiktor, ale aj na firmu Davay, ktorej zamestnancom bol v danom čase aj Servo. Davay v tom čase bol jedným z hlavných vydavateľov a distribútorov dabovaných filmových VHS, mal aj vlastnú videoprodukciu, neskôr sa zameral aj na distribúciu hudobných a filmových nosičov do obchodných reťazcov a do svojho portfólia prevzal aj vydávanie týždenníka Mladé rozlety, ktorý neskôr v závere jeho existencie premenoval na M Report. Nájdeme tam aj hostí, ktorí sa na albume hudobne podieľali: Janka Vrabková, ktorá naspievala vokály do Sedem tiel a jedna tvár, Majo Valent (Dereš a neskôr O.B.D.), Boboš Prochádzka a jeho nezameniteľná ústna harmonika a aj Rado „Vrabec“ Orth (Dereš, Isabelle, Made II Mate, Funkiez), ktorý aj autorsky dodal prvý hit Tam kde slnko spí.

Zoznam skladateľov a textárov na „krátkonohavicovom Ježišovi“ je najpestrejší v celej histórii Hexu. Okrem neskoršej dominantnej autorskej dvojice Ďuďo & Fefe sú tu zastúpení aj textári Ivan Kelement, pochopiteľne Martin Sarvaš, ako aj Whisky. Medzi skladateľov sa dostali aj bubeník Tÿbÿke, či líder paralelného hexáckeho projektu Hogo Pogo Dušan Slimák. Ale, s výnimkou Tam kde slnko spí a raveovo-tanečne orientovanej preráby americkej ľudovky (Dobrý motýľ), najlepšie a najtrvácnejšie skladby dodali po hudobnej stránke práve Ďuďo s Fefem, hoci spoločne sa ako autori tu stretli len v jednej (zabudnuteľnej) skladbe. Mne je trochu ľúto, že podobu skúšobňového dema nikdy neprekročila skladba Japonská, ktorá nikdy nedostala slovenský text ale len zvukomalebnú angličtinu. Pretože to je „naj-the cure-ovskejšia“ skladba v celom repertoári Hexu a nájdete ju medzi bonusmi na už spomínanom 2CD Hex 1990-1995.

Od januára 1992 až do konca januára 1993 som v Rock FM Rádiu pripravoval vlastnú alternatívnu hitparádu Hacienda (pomenovanú po slávnom indie klube v Manchestri), ktorá sa vysielala každé dva týždne a po pripomenutí si jej jednotlivých rebríčkov som zistil pozoruhodnú skutočnosť. Hex bol v každom jej vydaní, či už ako novinka, alebo priamo v rebríčku a bol jednoznačne najúspešnejším domácim (v tom čase ešte československým) interpretom. Aby som bol presný, tu sú dátumy nasadenia aj umiestnenia v nasledovsných kolách:
28.01. Tam, kde slnko spí (5 – 6 – 6 – 5 – 6 – 9 – 10 – 11)
16.06. Madelaine (4 – 5 – 9 – 5 – 5 – 4 – 2 – 3 – 3 – 5)
15.11. Sedem tiel a jedna tvár (2 – 2 – 1 – 1 – 1 – 4 – 2)

V celoročnom rebríčku Haciendy za rok 1992 mal tak Hex ako jediný trojnásobné zastúpenie v Best Of 1992 Top 30, ktorej prvá desiatka, pre zaujímavosť, vyzerala takto:
01. THE CURE – A Letter To Elise
02. THE CURE – High
03. HEX – Madelaine
04. CARTER USM – After The Watershed
05. U2 – Ultra Violet
06. SISTERS OF MERCY – Temple Of Love
07. R.E.M. – Drive
08. OCEÁN – V náladě
09. MANIC STREET PREACHERS – Motorcycle Emptiness
10. NITZER EBB – I Give To You
19. HEX – Tam kde slnko spí
23. HEX – Sedem tiel a jedna tvár

S rokmi 1992 a 1993 sú spojené aj ďalšie novo vynorené spomienky. Hexácky koncert na after party po skončení dvojkoncertu Shalom / Boy George: Jesus Loves You v rámci festivalu Bratislavská lýra čerstvo premenovaného na Rock Pop Bratislava, kde hlavná hviezda po ňom požiadala o kontakt, z ktorého napokon nič nebolo. Ďuďova svadba v jeho 19 rokoch, pretože sa „musel“ ženiť. Krst debutu v priestoroch vysokoškolského klubu UNIC s rýdzo slovenským cateringom, ktorého hlavnú časť tvoril chlieb s domácou masťou a cibuľou. Pražský krst v legendárnom Bunkri s kmotrom Zdeňkom Suchým, moderátorom nemenej legendárneho televízneho hudobného magazínu Bago. „Sucháč“ sa v dvojúlohe kameramana a režiséra zúčastnil aj hexáckeho výletu do amerického Texasu a zvečnil ho nielen v reportáži ale aj klipe ku skladbe V predposledných životoch.

Minialbum Abrakadabra (vyšiel v septembri 1993), ktorého obal je čo sa týka zrozumiteľnosti presným opakom Ježiša, má zaujímavú dramaturgiu. Polovica skladieb pochádza z repertoáru Prúdov ale s jedinou výnimkou ide o menej známe skladby, ktoré poznajú len fajnšmekri. Kapela si vylámala zuby na klenote S rukami vo vreckách zo Zvonkov zvoňte, podobne ako sa jej to stalo s rollingstoneovkou Lady Jane. Ešte v období „pretlaku energie“ ich jednoducho nemohla zapamätateľne precítiť a po svojom spracovať. Ale vo zvyšku prúdovského repertoáru (Ráno, Keď zomrie lev, Pieseň pre nikoho) obstála so cťou a platí to aj ursinyovke I Wish I Were. Paradoxne, „prúdovská“ skladba, podľa ktorej dostal minialbum názov, sa svojej hexáckej cover verzie nedočkala.

Najlepšie „vypálili“ dve skladby pôvodne z roku 1969, ktoré sa o 20 rokov neskôr objavili na spomienkovej kompilácii Beatová horúčka. Jedná z nich je na nej ešte vo svojej prvotnej podobe – konkrétne ide o skladbu Janka Lehotského, ktorú nahral s anglickým názvom Little Girl ešte ako člen skupiny New Blues Five. O osem rokov neskôr ju naspieval, čoby člen Modusu, Meky Žbirka už so slovenským textom Borisa Filana ako Letnú lásku. A pôvodom naozaj ľahký letný popevok hexáci výborne prerobili do podoby trojrýchlostnej rockovej vypaľovačky. Zrýchlili a pritvrdili aj najslávnejšiu skladbu z repertoáru Jozefa Barinu, ku ktorej text napísal herec a v dobe vzniku aj bigbítový hudobník Marián Slovák.

Eponymný Hex, ktorý vyšiel v decembri 1994, je v súčasnosti asi najmenej známy album kapely, ale súčasne mimoriadne dôležitý medzník v jej histórii. Pre tých, ktorí ju majú spojenú s dokonalými pop-rockovými hitmi typu Vetroň alebo Keď sme sami bude zrejme tak trochu záhadný a možno nevýrazný, podobne ako obal s reprintom obrázkov pravekej vodnej fauny. Energie je stále na rozdávanie – či už v pilotnom singli 1, 2, 3 dobrý deň alebo ska vypaľovačke Čo mám na to povedať, ktorá ako keby vypadla z neskorších albumov Polemicu – ďalšej hexáckej spriaznenej kapely, ktorej prvým producentom bol práve Ďuďo. Ale prichádzajú aj nové, doteraz nepoznané zvuky, spevácke polohy a aranžérske postupy už nezapadajúce do škatuľky „veselý gitarový pop“. Hex je album, s ktorým sa kapela rovnakého mena definitívne stala dospelou. Dôkazom nech je záverečná skladba A ja.

Ako to už býva, pri písaní týchto riadkov som si mnohokrát, všetky tri albumy nanovo popočúval. V zmysle svojej profesionálnej úchylky som si z nich napokon zostavil aj vlastný „highlights“ album. Pri jeho počúvaní si pripomínam nielen danú dobu, ale aj aký výrazný vývoj stihla prežiť a na nahrávkach zachytiť v priebehu 27 mesiacov. Sľubujem, že keď sa albumy dostanú na online platformy – príslušný playlist urobím a dám všetkým k dispozícii.

01. Madelaine
02. Drogová závislosť
03. Sedem tiel a jedna tvár
04. V predposledných životoch
05. Tam kde slnko spí
06. Rádio Zem
07. Dobrý motýľ
08. Hej, pán doktor
09. Letná láska
10. 1, 2, 3 (Dobrý deň)
11. Čo mám na to povedať
12. El Punk
13. Sinope
14. El Tunel
15. A ja

Hex bol, je a aj bude nezmazateľnou súčasťou môjho života. Kapela, ktorú objavíte v dobe kedy je ešte naozaj na začiatku, spolu s ňou prežívate všetky prúsery a aj úspechy začiatočníkov, tešíte sa z prvých koncertov, z prvého nahrávania a ďalších nutných krokov na ceste k neskoršej hudobnej nesmrteľnosti bude mať vždy výnimočné postavenie. A aj preto som jej (rád) venoval týchto viac ako 2300 slov.

Juraj Čurný Administrator
follow me
×
Juraj Čurný Administrator
follow me
Latest Posts
instagram default popup image round
Follow Me
502k 100k 3 month ago
Share